Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“

Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi.

Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.

Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“

A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“

Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“

Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“

To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie. (Jn 12,20-33)

Vlastnosťou každého malého dieťaťa je aj to, že sa učí poznávať neznáme veci tým, že skúma okolitý svet. Poznáva ho svojimi zmyslami. Snaží sa všetkého dotknúť, aj keď niekedy za cenu nepríjemnej skúsenosti, berie veci do úst, reaguje na zvuky, ktoré počuje okolo seba. A čím je staršie, tým chce toho viac vidieť. Naozaj, vidieť – presvedčiť sa na vlastné oči, to je snáď ten najlepší dôkaz, ako uveriť niečomu. Nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých ľudí. Môžu nám aj tisíckrát rozprávať o niečom, čo sme nevideli, kde sme neboli. Ale stačí raz vidieť a to hovorí za všetko.

Evanjelium piatej pôstnej nedele začína podobnou otázkou: niektorí Gréci chceli vidieť Ježiša. Určite o ňom veľa počuli z rozprávania iných ľudí. Preto tá ich otázka – chcú vidieť, aby si urobili svoj vlastný názor na všetky tie udalosti, o ktorých sa dopočuli. A neboli to len oni. Spomeňme si na mnohé iné postavy, ktoré chceli vidieť Ježiša. Bol to Zachej, ktorý sa vyšplhal na strom, aby ho mohol čo len zazrieť. Ale bol to aj Herodes, ktorý sa tiež o ňom dopočul. Boli to nespočetné zástupy ľudí, ktorí za ním prichádzali, počúvali jeho slová, jeho reč, náuku.

Ježiš Kristus už dvetisíc rokov nechodí síce po tejto zemi, ale ešte stále je v nás, ľuďoch, tá istá túžba a otázka, akú položili Gréci Filipovi. Sv. Otec Ján Pavol II. povedal v jubilejnom roku 2000 tieto slová: ako pútnici spred dvetisíc rokov, aj ľudia našich čias, možno nie vždy vedome, prosia dnešných veriacich, aby im nielen rozprávali o Kristovi, ale aby im ho v určitom zmysle umožnili aj vidieť. A to je úloha Cirkvi – odzrkadľovať Kristovo svetlo v každom dejinnom období a umožňovať, aby jeho tvár žiarila aj pred generáciami nového tisícročia.

Tým Filipom, na ktorého sa obrátili Gréci so svojou otázkou – chceme vidieť Ježiša – sme aj my. Každý jeden z nás. Sme povolaní k tomu, aby sme ako veriaci v Ježiša Krista vydávali svedectvo o ňom. A nielen svedectvo, aby pohľad človeka dnešného sveta, dnešnej doby na nás, bol v istom zmysle pohľadom na samého Krista. Aby z našej tváre žiarila do tohto sveta a medzi ľudí Kristova tvár.

Vieme z dejín i zo Svätého Písma, že veriacich, ktorí uverili v Krista i jeho učeníkov od apoštolských čias, nazývajú kresťania. Prvýkrát tak nazvali učeníkov v Antiochii, ako o tom čítame v Skutkoch apoštolských. Meno kresťan je odvodené od Krista. Prvotný význam tohto mena, označenia, pomenovania je v tom, že podobne ako Kristus, aj my sme pomazaní Duchom Svätým a tak účastní na jeho prorockom, kňazskom a kráľovskom úrade a poslaní. Každý pokrstený nosí znaky Ježiša Krista, sme akoby druhým Kristom. To znamená, že sa mu máme podobať svojím životom a správaním. Obrazne by sme mohli povedať: Kristova tvár by mala byť vtlačená do tváre každého kresťana. Teda aj naším poslaním je zobrazovať na sebe jeho svätú tvár.

Kristovi sa stávame podobní zvonku i zvnútra. Zvnútra milosťou posväcujúcou, ktorou sa Kristus sprítomňuje v našom srdci. Kristus nás sám pozýva k napodobňovaniu čŕt svojej tváre, keď hovorí: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké (Mt 11, 28-30). Pri inej príležitosti zase vyzval svojich učeníkov slovami: Vy ma oslovujete „Učiteľ“ a „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja Pán a Učiteľ umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte (Jn 13,13-17).

Za najväčšiu podobnosť s Kristom treba považovať lásku k Bohu a ku všetkým ľuďom. Láska je určujúci a hlavný znak Kristovej tváre. Aj naša podobnosť s ním a zrkadlenie jeho tváre v našej má práve v láske svoje ťažisko. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať (Jn 13,34-35).

V týchto slovách, v tejto výpovedi nám Kristus potvrdil, že láska je primárnym a rozpoznávacím znakom toho, že patríme k nemu a nosíme na sebe jeho tvár. No a najkonkrétnejšia podoba či forma tejto lásky je naša láska v ochote slúžiť bratovi, sestre. Vtedy milujeme blížneho na Kristov spôsob.

Okrem lásky je naša podobnosť ešte v dvoch základných rysoch jeho tváre. V pokore a v poslušnosti. Črty týchto čností vykreslil na tvári Krista apoštol Pavol v liste Filipanom: zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš: On hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2,5-).

Je iste ešte veľa vlastností a čností, ktoré spoznávame na Kristovi, keď pozeráme do jeho tváre a uvažujeme, meditujeme, či kontemplujeme Kristovu tvár. Čím hlbšie o nej rozjímame, tým viac ich nachádzame a to nás privádza k tomu, že toto všetko napodobňovaním máme prenášať na seba.

V našej tvári takisto nesmie chýbať Kristova ochota trpieť a prinášať obetu pre dobro iných. Na to nás upozorňuje zase apoštol Peter: Ale ak dobre robíte a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach (1 Pt 2,20-21).

Pápež Lev Veľký o tejto našej podobnosti s Kristovou tvárou píše tieto slová: Poznaj, kresťan, vážnosť svojej múdrosti a uvedom si, akým umným spôsobom a na akú odmenu si povolaný! Milosrdenstvo chce, aby si bol milosrdný, spravodlivosť, aby si bol spravodlivý, aby sa vo svojom stvorení zjavil Stvoriteľ a v zrkadle ľudského srdca zažiaril Boží obraz nakreslený ťahmi nasledovania. (Sermo 95,7).

Samozrejme, že popri tom všetkom netreba zabudnúť na samotnú Eucharistiu. Jej slávením a prijímaním sa priam odievame do Kristových čností a získavame tie najkrajšie črty podobnosti jeho tváre. Veď Eucharistia nás premieňa v Krista. Pripodobňuje nás Kristovi a pretvára podľa samého Krista. Veď napokon, účasť na Kristovom tele a krvi spôsobuje v každom z nás, že sa sami stávame tým, čo prijímame. Ježišom Kristom. To sú napokon slová apoštola Pavla: nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. Žiari zo mňa Kristova tvár.

To je teda naša úloha vo svete – zjavovať na sebe samom Ježiša Krista a jeho svätú tvár. Aby tá istá Kristova tvár, ktorá vyžaruje z evanjelia písaného atramentom, žiarila aj zo živého evanjelia napísaného životom mojím. Každý z nás je súčasťou veľkej mozaiky obrazu Kristovej tváre, na ktorú môžu hľadieť všetci. Máme teda veľkú zodpovednosť pred Bohom i svetom, či naozaj vo mne iní spoznajú svätú tvár Ježiša Krista – lebo patrím Kristovi. Nestačí len patriť, musíme Krista aj žiť a ukazovať či zjavovať ho svetu.

Stanislav Brtoš