Kvetnou nedeľou vstupujeme 28. marca do Veľkého týždňa. Bude už druhá v poradí s iným nádychom. Poznačená pandémiou. Určite sa pamätáme na ten smutný obraz, keď pred rokom pápež František kráčal sám opustený svätopeterským námestím do svätopeterskej baziliky. Zopakuje sa podobný scenár?

V tento deň sa po celom svete čítajú pašie podľa sv. Marka. Vďaka nim sme sa mohli v duchu preniesť na Kalváriu v Jeruzaleme. Sledovali sme Krista v jeho utrpení a smrti na kríži. Nech sa akokoľvek pokúšame porozumieť Kristovmu utrpeniu, vždy pre nás zostáva čiastočne istým tajomstvom. Ale zároveň vyvoláva v nás otázky o zmysle utrpenia.

Často počúvame o tom, že utrpenie má veľkú cenu, veď práve cez utrpenie sa Boh rozhodol vykúpiť svet. Vďaka tomu potom aj naše utrpenie má veľkú cenu. Preto by nás mohlo napadnúť práve v tejto súvislosti, že každé utrpenie samo o sebe ma svoju cenu. Prečo potom Kristus neprikázal: Spôsobujte si jeden druhému utrpenie, ale povedal nám úplné iné slová vo svojom odkaze: Milujte sa navzájom, tak, ako som ja miloval vás.

Bol to práve príkaz lásky, ktorý vyhlásil za hlavné prikázanie: milovať budeš svojho Boha... Milovať budeš svojho blížneho... Skutočne jediné, čo má cenu, je láska. Utrpenie samo o sebe nevedie k láske, ale láska vždy vedie k utrpeniu. Odpoveď, že je to tak, nájdeme v slovách: Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna... Boh tak miloval – to je láska a láska dokázala darovať Syna cez utrpenie – láska vedie k utrpeniu a nikdy nie naopak.

Protirečenie nenachádzame ani v jeho kríži. Ani Kristus ako človek nehľadal kríž. Veď poznáme tú udalosť z Getsemanskej záhrady, keď sa Kristus potí krvou a prosí: Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich utrpenia... Ale nevyhýba sa mu. Ostáva verný láske aj za cenu smrti, len aby nás mohol spasiť. Prináša najvyššiu obetu – seba, len aby presvedčil aj tých, ktorých nedokázali presvedčiť jeho skutky, ani jeho slovo. Dúfa, že ich presvedčí aspoň jeho smrť.

Zlo ešte nie je premožené, ale utrpenie kríža pracuje na tom, aby sme ho premohli. Nie sami, ale s Kristom. On nám hovorí, že premohol svet a našiel prostriedok, ako premáhať všetky utrpenia. Ak sa naučíme prijímať utrpenie, zároveň budeme prijímať aj Krista s jeho životom, láskou, radosťou i pokojom. Vtedy môžeme zvolať so sv. Pavlom: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.

Kresťan vie, že utrpenie nemožno celkom odstrániť, ale že môže nadobudnúť zmysel, môže sa stať úkonom lásky, odovzdaním do rúk Boha, ktorý nás neopúšťa, a takto sa stať novou etapou rastu vo viere a láske. Keď kresťan kontempluje Kristovo zjednotenie s Otcom vo chvíli najväčšieho utrpenia na kríži, učí sa mať účasť na pohľade samého Ježiša.

Svetlo viery nám nedovolí, aby sme zabudli na utrpenie sveta. Pre koľkých mužov a ženy viery boli trpiaci sprostredkovateľmi svetla. Malomocný pre sv. Františka z Assisi alebo chudobní a trpiaci pre Matku Teréziu z Kalkaty. Pochopili tajomstvo, ktoré je v trpiacich. Keď sa k nim priblížili, zaiste neodniesli všetky ich bolesti, ani ich neodstránili, ani im nedokázali vysvetliť každé zlo. Viera nie je svetlo, ktoré rozptýli všetky naše temnoty, ale lampa, ktorá v noci vedie naše kroky a to stačí, aby človek mohol napredovať na svojej životnej ceste.

Utrpenie nám pripomína, že služba viery v prospech spoločného dobra je vždy službou nádeje, ktorá pozerá dopredu, lebo vie, že len od Boha, od budúcnosti, ktorá prichádza od vzkrieseného Ježiša, naša spoločnosť môže dostať pevné a trvalé základy. V tomto zmysle sa viera spája s nádejou, pretože aj keď tento náš pozemský príbytok zaniká, existuje večný príbytok, ktorý Boh už otvoril v Kristovi, v jeho tele. Dynamizmus viery, nádeje a lásky umožňuje prijať starosti všetkých ľudí na našej ceste k mestu, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.

sb-vzs