Evanjelický farár Eugen Szilády o histórii zboru píše v roku 1951 nasledovne: Samostatnosť a výstavbu kostola slovenských veriacich podporovalo viacero nadácií. Popredné miesto medzi nimi mala nadácia vdovy po Ondrejovi Hvizdákovi, Žofie Hvizdákovej, ktorá odkázala na tento účel dva domy (jeden dvojposchodový dom) v hodnote 50 000 zlatých na ulici Király tak, aby z ich kapitalizovaných príjmov bol v Budapešti vybudovaný samostatný slovenský evanjelický kostol.

Na zabezpečenie platu pre slovenského duchovného tiež Žofia Hvizdáková darovala 10 000 zlatých a Samuel Hajnal 500 zlatých. Na rozhodnutí Žofie Hvizdákovej zohrali svoju úlohu aj povzbudivé slová Jána Kollára. Kollár sa však výstavby kostola nedožil. V roku 1849 bol pozvaný do Viedne za univerzitného profesora, kde v roku 1852 umrel. Až do zvolenia nového farára administratívne práce vykonával Ján Srnka.

Počas pôsobenia nového duchovného Jozefa Podhradského (1851 – 1862) sa opäť vyostrili spory vo vnútri zboru. Slovenskí veriaci boli ochotní odlúčiť sa od zboru na Deákovom námestí a žiadali svoj podiel zo spoločného majetku. Keďže maďarskí a nemeckí veriaci namiesto žiadaných 24 000 zlatých ponúkli iba 10 000 zlatých, k dohode medzi nimi nedošlo. Slováci sa vtedy v tejto veci obrátili na ministerstvo, ale výsledok nepriniesla ani činnosť ministerského komisára Gusztáva Kubinyiho vyslaného na riešenie problému. Niekoľko desaťročí trvajúce spory nakoniec uzavrela zmluva o oddelení, ktorá bola podpísaná 24. októbra 1854. Spoločná cirkev sa v nej zaviazala zaplatiť odškodné vo výške 12 600 zlatých, ďalej povolila používanie kostola a zvonov na osem rokov.

Obdobie výstavby kostola

Slovenskí veriaci už v roku 1852 podnikli kroky potrebné na zastavanie pozemku na Kerepešskej ceste. Výbor na obnovu pamiatok (Szépítő Bizottság) 16. apríla 1852 schválil plány školskej budovy, ktorú naprojektoval architekt József Diescher na východnú stranu pozemku. Cirkevný zbor 7. apríla 1853 na svojom zborovom konvente rozhodol o vybudovaní kostola, školy a fary. Výstavba školy sa na jar v tomto roku aj začala. Po ukončení školy bola postavená prízemná fara na západnej časti pozemku. Plány fary, ktoré pripravil tiež József Diescher, schválil Výbor na obnovu pamiatok 22. marca 1855. Kostol mienili situovať medzi a do pozadia dvoch symetricky projektovaných neorománskych budov uprostred pozemku. Potom, ako Diescher pripravil aj projekty kostola, boli výborom schválené v septembri 1856. Výstavba kostola sa tak mohla začať na jeseň 1856, resp. na jar 1857.

Výstavba kostola sa ťahala dlho. Ochromujúco na ňu vplývali udalosti súvisiace s cisárskym patentom z roku 1859. Slovenská cirkev na svojom konvente 11. decembra 1859 rozhodla o uvítaní patentu, čo oznámila aj seniorálnemu konventu, ktorý bol zvolaný na druhý deň. Nešťastné následky mala aj tá okolnosť, že slovenský cirkevný zbor sa 12. októbra 1862 na svojom konvente obrátil proti biskupovi Józsefovi Székácsovi. Zhromaždenie obvinilo Székácsa zo snáh o úniu, z maďarizačnej tendencie, ba čo viac z popierania Svätej Trojice, preto cirkevný zbor odkázal pod správu superintendenta Karola Kuzmányho, ktorý na rozdiel od autonomistu Székácsa bol tiež prívržencom patentu. Tento krok viedol k rozkolu v zbore, ba čo viac, k roztržke. Popri patentalistoch sa zvýšil počet autonomistov.

Ostatne spomenutí sa odtrhli od stúpencov Jozefa Podhradského a vytvorili samostatný zbor pod vedením farára – administrátora Jána Polereckého a dozorcu Jána Zimányiho. Podhradský sa 11. augusta 1862 zriekol svojej funkcie a odišiel do Belehradu za gymnaziálneho profesora. Jeho stúpencov zoskupoval zborový notár, neskôr békeščabiansky učiteľ Ján Bella. Výstavbu kostola priviedla do krízy a zastavila tá okolnosť, že verejný správca Alexander Vrchovský z peňazí zozbieraných na kostol spreneveril 24 000 zlatých, potom, nenachádzajúc iné východisko, spáchal samovraždu skokom do Dunaja.

Ján Polerecký bol farárom zboru do roku 1867. Urobil hromadnú zbierku na kostol. Svedčí o tom aj list slovenského cirkevného zboru adresovaný zboru budínskych mäsiarov, v ktorom ich požiadal o pomoc. Dňa 10. apríla 1863 istý tlačový spravodajca napísal: „Ak Boh dá, usilovnosť v tomto roku postaví steny.” Vonkajšie steny boli skutočne hotové a tesársky majster Leopold Firtinger mohol v roku 1863 postaviť strechu. Veža kostola bola dokončená v roku 1866. Kráľovná Alžbeta v tomto roku darovala na dokončenie kostola 200 zlatých. Kostol bol odovzdaný svojmu poslaniu 21. decembra 1867 v čase pôsobenia nového farára Michala Elefánta (1867 – 1872). Okolnosti budovania kostola ozrejmuje list Elefánta adresovaný biskupovi Székácsovi z 22. decembra 1867. Dozvedáme sa z neho nasledovné: cirkevný dozorca Ferenc Kubinyi daroval pre kostol 100 zlatých a kalich v hodnote 200 zlatých, ďalej vydaním tzv. „prosebných knižočiek” s jeho podpisom zariadil zozbieranie 8000 zlatých na Dolnej zemi. Na výstavbu klenby kostola dostal zbor od primátora Pešti 5 000 zlatých a na platy cirkevných zamestnancov 1 200 zlatých. Oltár kostola nechala vyhotoviť istá členka nemeckého zboru Ernestina Schillerová. Za oltárny obraz vysoký 3 siahy a široký 9 stôp zaplatila Mórovi Thanovi 500 zlatých, za zlatý rám zaplatila 220 zlatých, za pozlátenie 280 zlatých a za tehly na oltár 110 zlatých. Okrem toho objednala pozlátené svietniky vysoké 4 siahy a dva svietniky s ramenami vysoké 9 siah. Budínska cirkev odovzdala zboru na používanie jednu kazateľnicu. Predseda parlamentu Szentiványi daroval 24 kusov parlamentných lavíc dlhých 2 a pol siahy. Spomedzi veriacich Mária Kostková kúpila strieborný džbán za 50 zlatých. Necelá stovka chudobných veriacich zozbierala 1 168 zlatých. Chudobná vdova Zuzana Zacharová pripravila jeden oltárny obrus, Eva Hermanová a Alžbeta Baranová zase dve skvostné oltárne kytice. Ján Krekáč daroval 200 zlatých, jeho manželka striebornú skrinku.

Na základe Elefántovho listu o vnútornom zariadení kostola vieme ešte nasledovné: oltárny obraz namaľoval Mór Than v roku 1867. Zvonolejár Franz Walser v roku 1869 vyrobil do kostolnej veže tri zvony. Dva z nich boli počas prvej svetovej vojny odvezené na vojenské účely. Lavice kostola vyrobil v roku 1875 stolársky majster Juraj Nigrinyi. V roku 1885 bolo pripravené železné zábradlie lemujúce oltár. V tomto istom roku vyrobil mramorovú krstiteľnicu sochár Ladislav Dunaisky. Cirkevný zbor v tomto roku postavil z milodarov domácich zborov z územia dnešného Slovenska a sarvašskej vdovy Kvačalovej novorománsku kazateľnicu. Organ kostola postavili bratia Riegerovci v roku 1888. Organové skrine sú tiež novorománskeho slohu. Zariadenie týmto nadobudlo svoj súčasný stav. (1951)

Sprac. zp

Zdroj: A. Kováčová, L. Matus: Utrpenia Jóba –

– peripetie jedného evanjelického zboru

Foto: Fortepan