Po smrti Michala Elefánta vo februári 1872 vykonával administratívne práce farár Ján Ďuriš až do apríla 1873. Zbor zvolil svojho nového farára na volebnom konvente 6. apríla 1873 v osobe farára z Pribyliny Daniela Bacháta, ktorého vybrali spomedzi troch kandidátov. Ďalšími dvoma kandidátmi boli Ján Ďuriš a Gábor Belohorský.

Nového farára čakali veľké problémy. Cirkevný zbor bol chudobný. Na krytie nákladov vyplývajúcich zo stavieb cirkevné príjmy nepostačovali. Cirkevný zbor preto zaťažovali veľké dlhy. Situáciu ďalej sťažovalo aj to, že voči nemu kládlo požiadavky aj hlavné mesto, ktoré nariadilo oplotenie pozemku, vydláždenie ulice, ďalej uhradenie nákladov na kanalizáciu a vodovod. Ďalšie náklady si vyžadovalo aj dokončenie kostola, v ktorom ešte chýbali lavice, kazateľnica a organ. Zadlžený cirkevný zbor sa snažil situáciu vyriešiť tak, že uzavrel zmluvu s podnikateľom Károlyom Deutschom, v zmysle ktorej Deutsch za nájomné vo výške tisíc zlatých ročne môže postaviť na pozemku na Kerepešskej ceste bazáre. Hlavné mesto však nedovolilo, aby na pozemku cirkevného zboru boli postavené budovy vynášajúce zisk. Z toho potom vznikol zdĺhavý súdny proces medzi cirkvou a hlavným mestom, v ktorom sa nakoniec zrodilo rozhodnutie v prospech cirkvi. Keďže ani takto získané príjmy nepostačovali, podľa Martina Morháča (Krátke dejiny ev. a. v. cirkve slovenskej v Budapešti, 12. l.) cirkevný zbor rozhodol o postavení takých budov na svojom pozemku, ktoré vynášajú väčší zisk. Tento plán mienil cirkevný zbor uskutočniť vlastnými silami, ale škrt cez tieto plány tentoraz urobila cirkevná vrchnosť. Na tomto mieste poznamenávame, že cirkevnému zboru zápasiacemu s mnohými ťažkosťami podalo nakoniec pomocnú ruku hlavné mesto tak, že ho podporilo sumou 2000 zlatých ročne, na pokrytie kostola poskytlo osobitnú podporu vo výške 2000 zlatých a na uhradenie nákladov na vydláždenie chodníka okolo pozemku vo výške 3000 zlatých mu povolilo päťročné moratórium.

Toto obdobie zápasenia s ťažkosťami trvalo do roku 1892. Dňa 14. decembra 1891 cirkevný zbor uzavrel s Károlyom Deutschom ďalšiu ďalekosiahlu zmluvu. Podstata zmluvy pozostávajúca z 26 bodov bola nasledujúca: budapeštiansky slovenský evanjelický cirkevný zbor povolí Károlyovi Deutschovi, aby na pozemku, ktorý je vo vlastníctve zboru, postavil nájomné domy a na vybudované nájomné domy mu poskytne výhradné užívacie právo na dobu 60 rokov. Oprávňuje Károlya Deutscha, aby si na nehnuteľnosť cirkevného zboru pod parcelovým číslom 5828 mohol vziať stavebný úver v maximálnej výške 700 000 zlatých spolu s nákladmi takým spôsobom, že po vypršaní stanovenej dĺžky zmluvy sa musí celý úver spolu s úrokmi splatiť tak, aby sa nehnuteľnosť do tejto doby oslobodila od všetkých záväzkov. Károly Deutsch sa na druhej strane zaviazal okamžite vyplatiť všetky dlhy cirkevného zboru (cca. 18 000 zl.), bol povinný bez akejkoľvek protislužby postaviť dvojposchodovú školskú budovu na dvore kostola a po vybudovaní štvorposchodového nájomného domu na Kerepešskej ceste faru a kancelárske miestnosti označené v stavebných plánoch na celé obdobie trvania zmluvy bezplatne poskytnúť cirkevnému zboru, práce potrebné vo vnútri kostola, na jeho stenách a podlahe počas stavby z vlastného vykonať, vybudovať priechod medzi sakristiou, kostolom a školou, schody na organový chór a dvere pre zvonára, ďalej opraviť kostolnú vežu a urobiť na nej okná, vnútornú časť kostola vybaviť štyrmi lóžami, tromi miestami na sedenie a lavicami potrebnými na chóre, vymaľovať celé vnútro kostola podľa plánov architekta a na námestí okolo kostola vytvoriť park. Okrem toho Károly Deutsch bol povinný počas 60 rokov trvania zmluvy zaplatiť cirkevnému zboru sumu vo výške 4000 zlatých ročne.

Architekt Gyula Schweiger v rokoch 1893-94 postavil Lutherove domy v novorománskom slohu bez zohľadnenia aspektov ochrany kultúrnych pamiatok a urbanistiky. Impozantný kostol bol zo všetkých štyroch strán obkľúčený nájomnými domami a školskou budovou tak, že bol úplne vytlačený z panorámy mesta. Napriek tomu večnou zásluhou Daniela Bacháta a cirkevného dozorcu Petra Matušku, ako aj vtedajšieho presbyterstva zostáva zmluva, ktorá po finančnej stránke jedným ťahom zbavila cirkevný zbor stiesňujúcich tiarch, čím patrične zabezpečila existenciu a budúcnosť zboru.

Novú školskú budovu slávnostne odovzdal do užívania 11. mája 1894 senior Daniel Bachát.

Podnikateľ Károly Deutsch vykonal v kostole od 1. júna do konca septembra 1894 reštauračné práce, ktoré sa zaviazal uskutočniť v zmluve. V novovymaľovanom zreštaurovanom kostole 30. septembra usporiadal zbor ďakovnú bohoslužbu. Na začiatku 90. rokov 19. storočia maďarský cirkevný zbor na Deákovom námestí nadhodil myšlienku zjednotenia troch cirkevných zborov. Keď seniorát vyzval zainteresované cirkevné zbory, aby sa vyjadrili, cirkevný zbor na Kerepešskej ceste prostredníctvom svojho konventu usporiadaného 20. septembra 1894 reagoval na výzvu deklarovaním plného zachovania svojich autonómnych práv. Seniorálne valné zhromaždenie, ktoré sa uskutočnilo v tom istom roku, vzalo na vedomie stanovisko, no o tejto záležitosti ďalej nerokovalo. Za dozorcu peštianskej maďarskej cirkvi bol o niekoľko rokov zvolený dr. Géza Wágner, ktorý prerušenú akciu zameranú na zjednotenie zborov obnovil. Peštianski slovenskí evanjelici však po svojom konvente, ktorý sa uskutočnil 17. augusta 1898, seniorálnemu konventu, resp. konventu dištriktu opäť predostreli protestné „podanie”. Zasadnutie komisie dištriktu, ktoré bolo zvolané na 18. december 1899, sa však neuspokojilo s obyčajným „protestom” a vyzvalo slovenských evanjelikov, aby do troch mesiacov zaslali svoje pripomienky k Wágnerovmu návrhu. Slovenský cirkevný zbor na svojom konvente zvolanom na 11. marec 1900 odôvodnil svoje stanovisko v obšírnom a dôkladnom vyhlásení. Týmto sa táto otázka pomaly dostala do úzadia a na dlhšiu dobu sa na ňu zabudlo.

V roku 1899 bol založený Dobročinný ženský spolok cirkevného zboru, ktorý zo svojich príjmov pochádzajúcich z dobrovoľných milodarov každý rok usporadúval vianočnú slávnosť. Pre 30-40 chudobných žiakov školy zabezpečil odev, topánky a školské potreby, konfirmandom daroval na pamiatku Bibliu a staral sa o vdovy a siroty. Spomína sa tu, že farár Daniel Bachát bol v roku 1887 zvolený za seniora seniorátu a neskôr v roku 1905 za biskupa banského dištriktu. Funkciu biskupa však mohol zastávať iba niekoľko mesiacov, pretože 13. apríla 1905 sa skončil jeho život, ktorý bol bohatý na výsledky.

Sprac. zp

Zdroj: A. Kováčová, L. Matus: Utrpenia Jóba – peripetie jedného evanjelického zboru

Foto: archív