Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,35-48)

Na Krista by sme sa mali dívať jeho a nielen svojím ľudským pohľadom. V čom je ten ľudský odlišný od Božieho? Predovšetkým v tej skutočnosti, čo človek dokázal urobiť s Božím Synom. Zbaviť sa ho, aby mohol pokračovať vo svojej tzv. „ľudskosti“. Doslova Skutky apoštolské hovoria či píšu: Zabili ste pôvodcu života. Človek sa dopustil toho najväčšieho zločinu, akého len mohol. Siahol nielen na život ľudský, ale na život Boží. To je najväčšie zlo, ktoré možno vykonať.

Samozrejme, siahol len do istej miery. Do takej, ako môže. Pokiaľ mu to dovolí Boh. Ďalej ísť nemôže, aj keby chcel. Nikdy nemožno ísť proti Bohu. Na to je človek príliš slabý, nízky.

Človek chcel ukrižovať lásku, to najvzácnejšie, čo Boh chce dať človeku. Ale to jednoducho nejde. Lásku predsa nemožno ukrižovať. Lásku nemožno vymazať zo sveta. Láska je Boh sám a zbaviť sa Boha, to nejde, akokoľvek by to človek vo svojom hriechu chcel.

Sv. apoštol Ján nám opisuje pohľad Boží na človeka a to, čo nám priniesol Kristus. Aké privilégium sme dostali skrze Kristovo veľkonočné dielo Vykúpenia. Počúvajme dobre, aké slová nám adresuje sv. Ján: Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.

Boh vždy ide vo svojej láske až do vyčerpania. On sa nikdy nezastaví. Tak, ako sa nezastavil ani v Starom Zákone, keď neustále obnovoval svoju zmluvu s hriešnym človekom. Cez Noema, ktorý bol jediným spravodlivým spomedzi toľkých hriešnych, cez Abraháma, muža spravodlivého, Mojžiša až po novú a večnú zmluvu Ježiša Krista, obetovaného pre hriechy celého sveta na kríži.

Hriech – ten vždy bude útočiť na človeka. Ale Boh je väčší ako naše ľudské hriechy a všetko zlo, ktoré žije vo svete a ktoré dolieha na nás. On vždy bude víťaziť nad našou ľudskou slabosťou a preukazovať nám svoje dobrodenia. Ježiš Kristus je naveky zmiernou obetou za naše hriechy i za hriechy celého sveta medzi Bohom a človekom. Ak sme dostali veľa Božích darov do života, tento, v podobe obety Ježiša Krista, je zo všetkých najcennejší. Vždy tu bude, až do skončenia sveta – tak to chcel a zariadil Boh. Aby nás neustále dvíhal z našej ľudskej slabosti. Boh sa nevzdáva svojho zápasu o človeka, ktorý je jeho dielom, ale je veľmi slabý a náchylný k hriechu.

Naozaj pravdivé slová z Prvého listu sv. Jána – A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy (1 Jn 4,10-11). Až nepochopiteľne pravdivo opísal Božiu lásku.

Niekedy ani nechápeme, ako nás Boh veľmi miluje. Skutočne, Božia láska je nepochopiteľná. Skúsme si predstaviť, že by sme my mali zaujať pozíciu Božiu voči niekomu, kto by nás stále zrádzal. A nie jeden, ale všetci. Dokázali by sme po tom všetkom prejaviť ešte vôbec lásku? Dokázali by sme sa pre nápravu a zmierenie obetovať my, aj keď sme nič zlé nevykonali? Bolo by to asi veľmi ťažké. Boh to predsa urobil voči každému z nás. V tajomstve Veľkej noci nám to bude neustále pripomínať. Každá nedeľa je pamiatkou slávenia Veľkej noci. Každá nedeľa má ten nádherný veľkonočný ráz Božej lásky k človekovi. A takisto každá svätá omša. Dar Eucharistie, ktorý je stredobodom nášho života, z ktorého žije Cirkev, to je pamiatka Kristovej obety na kríži. Obeta lásky, ktorá zvestuje každý deň celému svetu, ako Boh miluje človeka. Nielen raz sa obetoval za celý svet vtedy na kríži, ale každý deň to robí znovu a znovu, aby nám ukázal svoju slabú stránku – ak to môžeme takto povedať – Lásku.

Zachovať Božie slovo – to znamená zachovať samého Krista vo svojom živote. Veď Kristus – to je to najpravejšie, najpravdivejšie Božie slovo. Slovo, ktoré zmierilo človeka a celý svet s Bohom.

Boh urobil a ponúkol všetko. Aj my by sme mali urobiť všetko, aby sme obnovili znova svoje spoločenstvo s Bohom. Spoločenstvo Lásky – Božej i ľudskej.

sb–vzs