Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ (Jn 15,1-8)

V tomto evanjeliu čítame slová, ktoré povedal Pán Ježiš na adresu ľudí, na adresu každého človeka, aj na tú moju. Najprv sa predstavuje on slovami: Ja som vinič a potom predstavuje aj Otca: Môj Otec je vinohradník a napokon identifikuje aj nás: vy ste ratolesti. Pán Ježiš nám predkladá pred oči podobenstvo, v akom vzťahu sa nachádzame voči nemu i voči Otcovi.

Ak apoštol Pavol sa vyznáva slovami: z Božej milosti som tým, čím som, tak akoby tieto Kristove slová dávali vysvetlenie, čím sme. Z Božej milosti sme ratolesťami, zaštepenými na Kristovi, Božom Synovi, o ktoré sa stará dobrý vinohradník – sám nebeský Otec. Akoby v týchto Kristových slovách podobenstva predstavoval znovu ten nádherný obraz, ktorý existoval tam na počiatku – v raji. Človek v spoločenstve Boha, prežívajúci Boží život. Aj my ako ratolesti Ježiša Krista v starostlivosti Otca sme znovu vďaka Kristovej obete kríža a udalostí Veľkej noci pozvaní znovu do tohto spoločenstva, ktoré bolo stratené neposlušnosťou človeka.

Boh si znova pripravil a vybudoval rajskú záhradu, tentoraz tu na zemi a stará sa o ňu. Vysadil vinič, vypestoval ho a poslal svojho jednorodeného Syna ako pevný základ, uhoľný kameň, ktorý vsadil do tohto sveta. Vypestoval z neho mohutný strom – Cirkev, Kristovo tajomné telo. Nikto a nič neuškodilo tomuto viniču a aj keď tu boli toľké snahy proti Kristovi, proti Cirkvi, vidíme, že Božie dielo, ktoré vypestoval sám Boh, pevne stojí. Kristus je neustále prítomný vo svojej Cirkvi, vo svojom tele. Práve na kríži, v udalostiach Veľkej noci ukázal celému svetu, že vinič, ktorý zasadil na túto zem, je živý, pevný, nepremožiteľný. Kristov kríž, Kristus ukrižovaný a, samozrejme, vzkriesený i oslávený – to je ten pravý vinič, o ktorom hovorí sám Kristus v evanjeliu.

My sme krstom zaštepení do tohto viniča – do Ježiša Krista. Od tej chvíle v nás prúdi nový život, nielen ten ľudský, ktorý sme dostali od rodičov a od Pána Boha, pretože i ľudský život je Boží dar, ale od tej chvíle v nás prúdi i iný, hodnotnejší, Boží život. Ktorý každou sviatosťou, ktorá je zdrojom Božej milosti, rastie, silnie. Prúdi vo mne to Božie, čo je životom v tom pravom slova zmysle. Miazga, ktorá ma živí, to je Božia milosť a Boží Duch, Pán a Oživovateľ, ako ho zvykneme nazývať. Takto zaštepení do Krista akoby sme napĺňali to, čo napísal apoštol Pavol o Bohu – v ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Ale len dovtedy, kým plníme ďalšie slová z podobenstva uvedeného evanjelia – kto ostáva vo mne, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Vtedy prinášame ovocie svojich skutkov, ovocie svojho života.

Ak konárik, ratolesť odrežem, možno pre krásny kvet a dám si ho do vázy, môžem mať chvíľu krásu v byte, ale ten viac neprinesie ovocie. A poslanie stromu je v tom, aby na konárikoch, na ratolestiach prinášal ovocie. Tak ako my ošetrujeme svoje vinice, aj Boh ošetruje a stará sa o tú svoju. Každý zásah nožom na vinici je bolestivý. Je bolestné, ak ratolesť nakoniec uschne a potom ju hodia do ohňa a spália.

Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Tým nožom, ktorým nás sám Boh čistí, je jeho slovo. Božie slovo. V Liste Hebrejom čítame, že Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako dvojsečný meč, preniká až na rozhranie duše i tela a rozsudzuje myšlienky srdca. Keď prijímame tento láskyplný zásah Božieho slova, vtedy sme stále očisťovaní.

Boh nám bude rozumieť vtedy, keď budeme rozprávať takou istou rečou ako on. Jeho rečou je Božie slovo. Preto, aby sa nám lepšie s ním zhováralo, poslal nám svojho Syna, Božie slovo – ako nám to opisuje Ján vo svojom prológu na začiatku evanjelia. Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh... To je Božia reč, ktorou prehovoril. Slovo, Boží Syn, cez ktorého začal znova komunikovať s človekom. Božia reč je zároveň rečou lásky. Ak pochopíme Božie slovo – veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný – tak určite chápeme, že jeho reč je aj rečou lásky. A my jej naozaj budeme rozumieť, ak budeme uvažovať nad každým Božím slovom, ktoré vyriekol Kristus na adresu človeka a pre jeho spásu.

Toto je teda tá krásna rajská záhrada, ktorú vybudoval sám Boh. Vinič, ktorý vysadil ako pravý strom života. Ratolesť je každý človek, krstom naštepený na pravý vinič. A tak, ako v raji sa Boh zhováral s človekom, tak aj s nami sa zhovára rečou, ktorej sa musíme učiť po celý život – reči Božieho slova, ktoré je rečou Božej lásky.

(sb – vzs)