Po smrti Daniela Bacháta administratívne práce až do zvolenia nového farára vykonával kaplán Pavol Bujnák. Zborový konvent, ktorý sa uskutočnil 30. septembra 1906, jednohlasne rozhodol o tom, že za zborového farára pozve seniora turčianskeho seniorátu, duchovného z Mošoviec Martina Morháča. Cirkevný zbor 12. apríla 1908 postavil Danielovi Bachátovi na Kerepešskom cintoríne náhrobný pomník z čiernej žuly. K náhrobnému pomníku v cene 1440 zlatých prispel cirkevný zbor sumou 1000 zlatých, dištrikt sumou 200 zlatých a seniorát sumou 100 zlatých. Zvyšok sa vyzbieral z milodarov veriacich.

V období Morháčovej farárskej služby zaťažovalo život zboru mnoho problémov. Takou bola napríklad záležitosť poplatkového ekvivalentu. Finančné riaditeľstvo totiž za čistý zisk komplexu Lutherových domov vyrubil na cirkev viac než 9000 korún poplatkového ekvivalentu ročne, bez ohľadu na fakt, že príjmy cirkvi pochádzajúce z týchto domov činili iba 4000 zlatých ročne. Výsledkom viac než päťročného zápasu bolo, že výška poplatkového ekvivalentu bola znížená na 875 korún ročne. Následne dediči Károlya Deutscha povinnosť ročného odvádzania sumy presunuli na cirkevný zbor, z čoho vznikol súdny spor. Po roky pretrvávajúcom súdnom spore povinnosť platenia poplatkového ekvivalentu predpísala kúria dedičom Károlya Deutscha.

V kruhu slovenských veriacich vyvolávalo osobitné obavy to, že pokladali za ohrozenú svoju samostatnosť. Evanjelická cirkev Uhorska totiž na rok 1913 plánovala zvolať synodu a na základe uznesenia generálneho konventu z roku 1912 medzi prerokúvané témy bol zaradený aj návrh zákona o zjednotení evanjelických cirkví hlavného mesta. Cirkevný zbor na Kerepešskej ceste na svojom konvente, ktorý sa konal 31. augusta 1913, schválil vytlačené podanie adresované synode v rozsahu 24 strán, v ktorom žiadal, aby návrh zákona o zjednotení bol z rokovacieho poriadku synody vypustený. Splnenie poslania synody však zmarila svetová vojna, ktorá vypukla v roku 1914.

V roku 1911 zástupca dozorcu zboru Michal Mišura na vlastné náklady zaviedol do kostola elektrinu.

V roku 1920 bol farár Martin Morháč obvinený z politického prečinu a spolu s rodinou bol zatknutý. Dňa 16. mája na zborovom konvente, ktorý viedli senior Ján Kaczián a kurátor Michal Mišura, senior oznámil, že biskup vyslal za zborového administrátora Sándora Szűcsa.

Administrátor Sándor Szűcs dňa 21. októbra 1920 na zasadnutí zborového presbyterstva oznámil, že 120 evanjelických veriacich požiadalo o prijatie medzi členov zboru. Uchádzači odôvodnili svoje rozhodnutie rozháraným stavom, vojnou spôsobeným vyľudnením a smutnou finančnou situáciou cirkvi a tento stav chcú pomôcť napraviť svojím vstupom do zboru. Po zdĺhavej diskusii presbyter Ervin Grossmann predostrel návrh presbyterstvu. Jeho návrh znel nasledovne: „Presbyterstvo navrhuje mimoriadnemu zborovému konventu, aby žiadosť Evanjelického zväzu nebola vypočutá a aby o prijatí nových členov rozhodol iba potom, ako si vytvorí jasný obraz o zámere vstupu nových členov, ktorí sa v evanjelických cirkvách nezvyčajným spôsobom prihlásili skupinovo, do našej cirkvi.” Presbyterstvo tento návrh jednohlasne schválilo a týmto celá záležitosť pomaly úplne zanikla.

Nevinnosť farára Martina Morháča bola čoskoro dokázaná a spolu s rodinou sa z internačného tábora v Zalaegerszegu mohol vrátiť domov. Opäť zaujal svoje miesto a 12. februára na zasadnutí presbyterstva predsedal už on. Po odchode učiteľa Jána Valentika do dôchodku v roku 1925 cirkevný zbor pre nedostatok financií zrušil svoju školu.

Život cirkevného zboru po svetovej vojne, v dôsledku rapídneho poklesu počtu veriacich pre návraty na územie Slovenska, začal upadať. Výročná správa farára za rok 1928 referuje o poklese počtu členov zboru z pôvodných 6000 na 1000 až 1200 osôb. Cirkevný zbor napriek tomu venoval na údržbu svojho kostola nemalé prostriedky. Kostol bol znovu vymaľovaný v roku 1932. Istvánovi Milkovitsovi zaplatili za prácu 3795 pengő. Stavbársky majster József Beszédes v roku 1936 za 4200 pengő vybudoval na celom území kostola a školy sokel z umelého kameňa a meter široký chodník okolo kostola.

Nariadenie o investičnom príspevku (výkupné za majetok) vydané v roku 1938 finančne vážne zaťažili cirkevný zbor, keď mu za Lutherove domy ohodnotené na 1 800 000 pengő predpísalo zaplatenie výkupného za majetok vo výške 263 262 pengő. Cirkevný zbor povinnosť zaplatenia výkupného za majetok presunul na dedičov Károlya Deutscha. Z toho opäť vznikol súdny spor, ktorý sa ťahal niekoľko rokov. Dňa 11. júla 1941 farár Martin Morháč po dlhotrvajúcej chorobe umrel. Administratívne práce po jeho smrti vykonával dovtedajší kaplán, dr. Eugen Szilády, ktorého pozval zbor 19. januára 1942.

V súdnom spore vo veci výkupného za majetok v roku 1942 zvíťazili dediči Károlya Deutscha. Sumu výkupného za majetok, ktorá bola medzi časom znížená na 180 tisíc pengő, vyplatil cirkevný zbor z bezúročnej bankovej pôžičky vo výške 200 000 pengő, ktorú získal vďaka intervencii a podpore seniorálneho dozorcu Gábora Vladára.

Druhá svetová vojna spôsobila vážne škody aj kostolu na Rákócziho triede. V dôsledku zásahov mínometov bola poškodená strecha, plechový odkvap a pravá bočná stena kostola. Kupola zostala neporušená, ale strecha nad ňou sa rozpadla. Bočnú stenu na ploche vo veľkosti jedného štvorcového metra úplne prerazila mína. Steny kostola spolu s ďalšími menšími murárskymi prácami dal opraviť na vlastné náklady zborový dozorca Michal Mišura v roku 1945. K oprave poškodenej strechy kostola a odkvapu došlo v roku 1948, resp. 1949 z finančnej podpory vo výške 6 000 Ft získanej od Ministerstva obnovy a z podpory Ministerstva kultúry vo výške 13 000 Ft. Klampiarske práce si vyžiadali 6 342 Ft, kým pokrývačské práce 16 500 Ft. Keďže pokladnica slovenského cirkevného zboru na Kerepešskej ceste sa týmto vyčerpala, na obnovenie interiéru kostola sa podujal Kruh evanjelických duchovných v Jozefove (Józsefvárosi Evangélikus Lelkészkör) s tým, že za umožnenie používať kostol nechal odstrániť padajúcu omietku, opravil organ a opäť zaviedol elektrinu, ktorá bola na istú dobu vypnutá. Brány kostola sa tak v septembri 1950 mohli opäť otvoriť.

Sprac. zp

Zdroj: A. Kováčová, L. Matus: Utrpenia Jóba – peripetie jedného evanjelického zboru