Milí čitatelia, prepáčte mi, že pri písaní úvodných slov k nasledujúcemu rozhovoru budem subjektívny. Chcel by som vám predstaviť môjho kamaráta, kantora Evanjelickej cirkvi a. v. v Békešskej Čabe Csabu Alföldiho, ktorý už vyše 16 rokov oddane slúži slovenským veriacim.

Doteraz bol v úzadí, v tichosti pracoval na tom, aby nevymrela naša najcennejšia tradícia. Jemu môžeme ďakovať za to, že v čabianskych kostoloch znejú spevy z Evanjelického spevníka – Tranoscia. Narodil sa na druhom konci krajiny, neďaleko Päťkostolia, v maďarskej rodine. Ako sa dostal do Békešskej Čaby, do slovenského evanjelického prostredia, sa dozviete z nášho rozhovoru.

– Pochádzaš z obce Zók. Z Wikipédie sa môžeme dozvedieť, že obec má chorvátske meno Zuka. Za tvojho detstva tam ešte žila chorvátska komunita?

– Podľa mňa sa tam chorvátska menšina úplne asimilovala. Inak materinský jazyk mojej babky bola chorvátčina, ale postupom času ho zabudla. Jej priezvisko bolo Irmič, čo by mohlo svedčiť o chorvátskom pôvode.

– Ako sa dostal organ do tvojho života?

– Pôvodne som hral na husliach a študoval som na konzervatóriu v Stoličnom Belehrade. Husle ma po istom čase prestali baviť. Zistil som, že v jednej učebni je umiestnený organ. Tento hudobný nástroj ma fascinoval, obdivoval som, aké zvuky dokáže vylúdiť zložitý mechanizmus ovládaný hracím stolom. Po absolvovaní konzervatória ma prijali do Päťkostolia na teóriu hudby, lebo na moje nešťastie v tom roku neotvorili odbor hra na organe. Napriek tomu som sa nakoniec naučil ovládať tento nástroj.

– Ako si sa dostal do Čaby?

– Mal som jedného známeho, ktorý sa poznal s terajším biskupom Južného dištriktu evanjelickej cirkvi Petrom Kondorom, v tom čase seniorom tu v Čabe. Môj známy mi zavolal, či by som nemohol zaskočiť do Gyomaendrődu, lebo tam bude svadba a nemajú organistu. Veľmi dobre to dopadlo, tam som sa zoznámil s Petrom Kondorom. Neskôr mi zase náš spoločný známy navrhol, aby som sa uchádzal o miesto kantora v Békešskej Čabe.

– A usadil si sa tu. Čo ťa sem priťahovalo?

– Je to ťažká otázka. Pre mňa je podstatné, že je tu pomerne ticho a pokoj. Napríklad v Budapešti by som nevedel bývať.

– Aké boli začiatky tvojho pôsobenia v našom meste?

– Keď som sem prišiel, hneď som sa dozvedel, že tu pôsobí aj slovenský cirkevný zbor, ktorý bol vtedy väčší ako je teraz. Pamätám sa, že som mal veľmi krátky čas na zaučenie sa do liturgie slovenských bohoslužieb, ktorá je úplne iná ako maďarská. Prvýkrát som hral na slovenských službách Božích vo Viniciach, lebo tamojší kantor ochorel. Hodili ma do hlbokej vody, vraj nech sa páči, plávaj! Dostal som jeden rukou písaný papierik od vtedajšej kantorky tety Ilonky (Helena Valachová), kde bola napísaná liturgia. Potom mi oznámila, že kantor musí vybrať spevy na bohoslužby. Ja som však nevedel po slovensky, preto som sa musel zoznámiť so spevníkom. Samozrejme, úplne sám.

– Si známy tým, že používaš švabachom písaný Tranoscius. Mal si s tým nejaké ťažkosti?

– Áno, často. Hoci takéto písmená mi boli známe. Doma sme mali jeden nemecký kalvínsky spevník, ten som si často čítal.

– Si v Čabe už vyše 16 rokov. Nakoľko si sa za tento čas naučil po slovensky?

– Ja som sa nikdy neučil po slovensky. Keďže Tranoscius je písaný slovakizovanou češtinou, ja poznám ten jazyk. Ako aj jazyk, ktorým hovoria starší Čabania, ako napríklad: Otec, álljon odébb, mert szúrom a sviňát. Veľa rozumiem aj zo spevov, hlavne z tých, ktoré majú podobný maďarský text. A viem povedať svoje meno po slovensky: Čaba Dolnozemský. Inak je zaujímavé, že s takýmto menom som sa dostal do Čaby na Dolnú zem.

– Sme medzi poslednými, ktorí používajú na slovenských bohoslužbách staršie vydanie Tranoscia. Podľa teba má to ešte oprávnenie?

– Určite, všeobecné. Je veľké šťastie, že máme v rukách takú nielen národopisnú, ale aj duchovnú hodnotu. V zachovaní tejto tradície sme aj teraz v 25. hodine. Podľa mňa hlavne preto sa jej musíme čim dlhšie a čím viacej pridržiavať. Bola by veľká vina nechať ju zaniknúť.

– V tomto roku sa prvýkrát uskutočnil tábor Tranoscius, na ktorom si sa zúčastnil aj ty. Ako by si ho stručne hodnotil?

– V prvom rade som si nemyslel, že deti budú také nadšené. Skoro každé chodí do slovenskej školy, takže na výslovnosti sme nemuseli pracovať. Krásne spievali a na konci tábora bol veľmi dobrý pocit spievať vo Veľkom evanjelickom kostole spolu s deťmi a ich rodičmi. Pre mňa to bolo veľmi oduševňujúce.

– Zaoberáš sa aj výučbou, tvoja žiačka dosahuje krásne výsledky.

– Áno, mám jednu žiačku. Volá sa Rebeka Feiglová a je veľmi šikovná. Chce byť kantorkou, preto okrem známych cirkevných skladieb sa učíme aj spevy z Tranoscia. Tuším ona bola jediná v tábore Tranoscius, ktorá nechodila do slovenskej školy, napriek tomu to zvládla veľmi dobre. Chce sa naučiť po slovensky. Mali sme už spoločný organový koncert vo Veľkom kostole. Som na ňu veľmi pyšný.

– Ďakujem ti za rozhovor a prajem ti veľa podobných úspechov.

Bence Püski-Liker

Foto: autor