Pri príležitosti 500. výročia reformácie Náboženský a sociálny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) usporiadal prvú evanjelickú študijnú cestu po Lutherových stopách.

Už pred covidom slovenskí evanjelici a ich priatelia bez ohľadu na vierovyznanie spoznávali v Nemecku miesta, ktoré sa spájajú s menom Martina Luthera, kde sa narodil, žil, pôsobil, kde prebiehali cirkevné reformy a vznikali luteránske cirkevné zbory. Následne zasiahla svetová pandémia ochorenia covid a tá zabránila ďalším poznávacím zájazdom. Tento rok mohlo populárne podujatie CSSM opäť ožiť a nabrať nový smer. Počas posledného májového týždňa sa evanjelický farár Attila Spišák staral o duchovnú stránku účastníkov zájazdu, a člen náboženského a sociálneho výboru CSSM Juraj Rágyanszki všemožne podporil študijnú cestu svojimi kontaktmi, vedomosťami, tlmočníckym talentom a organizačnými schopnosťami. Kultúrna referentka CSSM Veronika Lalušková mala na svojich pleciach organizačné a finančné otázky.

Ako pre naše periodikum povedal Juraj Rágyanszki, záujem o cestu bol veľký, zúčastnilo sa ho 44 poznaniachtivých nielen evanjelikov. Cieľom cesty však tentokrát nebolo Nemecko.

Smer – juhozápad...

– Náboženský a sociálny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku od roku 2017 pravidelne organizuje evanjelické exkurzie, – prezradil na úvod expert slovinského jazyka Juraj Rágyanszki. – Tohto roku sme sa dohodli, že by sme mali nájsť nejakú bližšie ležiacu krajinu. Z viacerých dôvodov sme si vybrali Slovinsko. V Slovinsku, ale aj v Taliansku sme mali možnosť vidieť národnostnú politiku v zahraničí. V Slovinsku, ktoré je prevažne katolíckou krajinou, žijú Maďari a tiež Taliani, je tam približne 12 evanjelických cirkevných zborov, väčšina z nich na území Prekmúria, čo je tá oblasť Slovinska, ktorá bola kedysi súčasťou Uhorského kráľovstva, stolíc Vas a Zala, okolie Lendavy a Murskej Soboty. Sú tam prevažne slovinské cirkevné zbory, ale v Lendave a jednej ďalšej malej dedinke aj maďarské evanjelické komunity. Je treba vedieť, že Slovinci pokladajú za mimoriadne dôležité zabezpečiť duchovných pre cirkevné zbory minorít. Akonáhle niektorý dušpastier z maďarskej komunity plánuje odísť do dôchodku, podpíšu dohodu s mladým študentom, aby študoval teológiu. Keďže v Slovinsku sa nedá študovať teológia pre evanjelickú cirkev, pošlú mladých do zahraničia. Buď do Bratislavy alebo Budapešti. V Murskej Sobote je aj centrum evanjelickej cirkvi v Slovinsku a tamojší farár Leo Novak je zároveň aj biskupom. V Hodoši, na slovinsko-maďarskej hranici, slúži slovenský farár Peter Andrejčák, ktorý sa do Slovinska priženil a vedie tiež diakoniu. V Gornom Petrovci žije prvá evanjelická farárka v Slovinsku. Je to Slovenka z Modry a do Slovinska sa vydala. Volá sa Jana Kerčmar a ochotne nám ukázala „svoj“ kostol, a porozprávala svoj životný príbeh v krásnom západoslovenskom nárečí. Boli sme aj vo väčších mestách tejto dvojmiliónovej krajiny. Videli sme, že v Ľubľane je tiež evanjelický kostol, v Maribore je farárka Vladimira Mesaričová, ktorá tiež vykonáva funkciu vojenského duchovného. V Maribore má evanjelická cirkev iné dejiny. Žili tam pôvodne Nemci, ale po druhej svetovej vojne nemecká komunita zanikla. Dosť dlho tam boli v kostole striedavo srbské omše a evanjelické bohoslužby, lebo veľa Prekmurčanov sa presťahovalo do Mariboru a mali potrebu zúčastňovať sa bohoslužieb. Preto si znovu založili cirkevný zbor. Zaspievali sme pieseň Pevný chrám po slovensky. Bol to silný zážitok. V mestečku Ptuj sme si pozreli etnografickú výstavu na hrade. Prekvapilo nás, že majú podobné fašiangové obyčaje ako v Moháči, s maskami a maškarami. Boli sme pri mori v Taliansku, v Trieste, kde sme sa streli s evanjelickým farárom, pretože aj v tomto katolíckom meste funguje evanjelický cirkevný zbor. Pôvodne bol po 1. svetovej vojne založený pre Nemcov, spomedzi ktorých boli mnohí obchodníci. Je tam badateľná silná asimilácia a na bohoslužbe raz za mesiac sú toľkí ako v Budapešti, asi desiati, ale na bohoslužby prichádzajú aj talianski evanjelici. Farára majú Rumuna, ktorý káže po taliansky, aj po nemecky. V neogotickom bielom kostole s kamennými ozdobami je zachovaný pôvodný interiér, a jeho veľký priestor využívajú na rôzne kultúrne podujatia a koncerty.

– Cesta sa začala v Maďarsku, v Blatnohrade.

– Pán farár Spišák v Blatnohrade celebroval z Agendy cyrilo-metodskú modlitbu. Položili sme vence k pamätníku svätcov. Pomodlili sme sa tiež pri pamätnom kameni padlým Slovákom v prvej svetovej vojne na Sočskom fronte neďaleko mestečka Tolmin v údolí rieky Soča.

Medzi účastníkmi zájazdu bola aj univerzitná docentka Mária Žiláková, ktorá nám povedala: – Druhýkrát som bola na evanjelickej študijnej ceste. Raz som bola v Nemecku. 50 rokov som sa chystala k Lužickým Srbom a až vtedy sa mi to podarilo. Tento zájazd bol fantastický. Bol vynikajúco zorganizovaný a Ďurko Rágyanszki je úplne dokonalým tlmočníkom! Navštívili sme snáď všetky evanjelické kostoly. Čo ma prekvapilo v Trieste, kde som predtým nikdy nebola, že aj tam existuje evanjelický kostol. Vraj tam chodia tí, ktorí nechcú byť katolíkmi v Taliansku. Hlboko mnou pohol zážitok z návštevy pamätníka v Tolmíne. O meste som vedela, že tam boli sedliacke vzbury, ktoré krvavo potlačili. Pre mňa vysvitlo, že je to pri rieke Soča, v Maďarsku známej ako Isonzo. Tam bojovali naši v prvej svetovej vojne. Slováci tam majú osobitný pomník. Je tam čarovná príroda. Naokolo vysoké zasnežené hory a naši tam hore teperili svoje delá. Bola im stále zima a mrzli v jaskyniach, kde sa pokúšali ukryť. Buď zahynuli od rán na fronte, alebo od zimy. Predstavila som si, čo tam naši Dolnozemci museli prežívať! Ľad, sneh, zima v lete, krásna očarujúca príroda a oni tam išli zabíjať ľudí a umierať. Veľmi sa ma to dotklo. Attila Spišák sa pomodlil. Aj rúcho si zobral, aby to bolo sviatočné. Bolo to veľmi dojemné.

– Cestovali sme od 22. do 26. mája, – povedala Katarína Szlauková z Veľkej Tarče. – Mali sme množstvo zážitkov a cesta sa nám veľmi páčila. Bolo úplne jedno, kto je akého vierovyznania. Každý si tam našiel svoje. Pozreli sme si kostoly, ale aj kaštieľ v Trieste, hrad v Ptuji. Dokonca sme mali aj možnosť wellnesu.

– Teraz sme si chceli pozrieť takzvané nové krajiny reformácie, – povedal nám farár Attila Spišák. – Veľmi zaujímavé bolo vidieť rôzne luteránske zbory, slovinské a maďarské v Slovinsku a nemecké v Taliansku. Boli s nami cestujúci z rôznych obcí z okolia Budapešti a z Dolnej zeme. Myslím, že cesta bola poučná, plná zážitkov a programov.

– Dá sa vedieť, kedy pocestujete na rok a kam?

– Osvedčilo sa nám cestovať v posledný májový týždeň. Vtedy ešte nie je príliš teplo. Vieme teda termín, ale zatiaľ dumáme nad cieľom cesty. Teraz sa práve chystáme na tábory. Prvý bude u nás v Slovenskom Komlóši pre menšie deti v Dome remesiel, potom bude slovenský ekumenický tábor na Slovensku vo Veľkom Slavkove pod Tatrami od 10. do 14. júla, a vzápätí sa vyberieme do cyklistického tábora v Novohrade s mládežníkmi, – povedal farár Attila Spišák, ktorý sa už sústreďuje na budúce programy.

Študijná cesta po Lutherových stopách skončila. Znovu sa dostane do povedomia na začiatku budúceho roka, keď nastane čas príprav na nasledujúcu.

Erika Trenková

Foto: Attila Spišák, Katarína Szlauková

Tohtoročnú cestu podporila Správa fondov Gábora Bethlena.

NKUL-KP-1-2023/3-000229