Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 15-20)

Ježišovo napomenutie je nepríjemné pre každého z nás. Tak ako všetko, čo sa nám vyčíta. Prehrešiť sa voči bratovi, sestre, blížnemu – to je to „nepríjemné“, čo človek pociťuje a o to Ježišovi ide. Lebo hriech voči človeku nás rozdeľuje. Hriech človeka voči iným nás robí neschopnými navzájom vytvárať jednotu, o ktorú tak naliehavo Ježiš prosí: „Aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21). Jedno stádo, pastierom ktorého je Kristus. Prehrešiť sa voči blížnemu znamená aj odmietnuť obraz Boží v blížnom. Aj o to tu ide. Nemôžeme na jednej strane nosiť v sebe Boží obraz a na druhej strane ho v inom popierať. Človek nemá tú moc, aby mohol diktovať, v kom má a v kom nemá byť Boží obraz. On je vo všetkých. To je dar od Boha. To on sám tak stvoril človeka. Na svoj obraz a svoju podobu. Ak Ježiš káže napomínať brata, ktorý sa voči nám prehrešil, vie, prečo to robí. Aby zachránil v každom z nás tento Boží obraz. Aby každý mal tú hodnotu, ktorú mu dáva Boh a ktorá mu patrí. Dôstojnosť človeka. Akú vážnosť tomu Ježiš prisudzuje, ale s akou jemnosťou to hovorí. Dokonale pozná zmýšľanie človeka. Vždy nám je nepríjemnejšie, keď sa nám niečo vyčíta pred druhými, alebo na verejnosti. Ježiš nechce týmto ponížiť človeka. Chce ale zachovať dôstojnosť všetkých. Koľko pozornosti venoval týmto Ježišovým slovám apoštol Pavol vo svojich listoch! V nich sa môžeme inšpirovať, ako sa dá napomenúť taktne, úprimne, nežne, s láskou. Ale aj vážne a razantne. V správnom chápaní Ježišových slov. Pavol napomína mnohé cirkevné obce, mnohých jednotlivcov, aby zachránil to, čo vložil do človeka Boh. Nový život v Ježišovi Kristovi. Od neho sa môžeme učiť, realizovať Ježišove slová o napomínaní. Úsilie apoštola Pavla v tomto smere prinieslo mnoho listov, ktoré dnes tvoria súčasť pokladu viery, z ktorého aj dnes Cirkev žije.

Napomínanie brata, ktorý sa prehrešil, má svoj význam. Aby sme dokázali pochopiť a realizovať druhú časť dnešného evanjelia: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,19-20).

Aby sme sa mohli spoločne zhromaždiť a prosiť Pána, musíme odstrániť všetky naše previnenia, prehrešenia voči blížnemu. Aj pri svätej omši, aby sme ju mohli sláviť s plným úžitkom. Aby naša obeta, naše prosby, boli milé Bohu, vyznávame na začiatku svoju vinu. Aby sme mohli jednomyseľne ako jedna rodina prednášať svoje prosby a prinášať naše dary a obetu Bohu Otcu Všemohúcemu s čistým srdcom. Na chválu Boha a na našu spásu. To sú slová kňaza, ktoré prednáša eucharistickému spoločenstvu po príprave obetných darov: „modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Všemohúcemu Bohu Otcovi“. Modliť sa úprimne možno totiž iba s čistým srdcom. Vtedy je naša modlitba najautentickejšia, najúprimnejšia. Bohu sa páči predovšetkým to, čo je čisté. Preto napr. v Starom Zákone platili veľmi prísne pravidlá ohľadom toho, čo bude obetované Bohu. Preto všetko prvorodené patrilo Bohu. Dokonca prvorodený syn bol automaticky obetovaný a zasvätený Pánovi.

Vráťme sa ešte k samotnému textu evanjelia. K vete, ktorá znie príliš tvrdo: „A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“. Možno si povieme, veľmi tvrdá reč. Ale práve pohania a mýtnici sú tí, ktorí sú objektom osobitnej Ježišovej pozornosti a starostlivosti. Vchádzal do ich domov, stoloval s nimi. Evanjelista takto nepriamo naznačuje, že vždy treba hľadať spôsob, ako človeka získať pre spoločenstvo s Kristom.

Ako napomenúť taktne, o tom nám hovorí aj nasledovný príklad.

Keď francúzsky básnik Jean Cocteau napísal hru Bakchus, mnohé významné osobnosti francúzskej kultúry sa zúčastnili na jej premiére v divadle. Medzi nimi bol aj jeho bývalý priateľ, svetoznámy spisovateľ Franoic Mauriac. Cocteau, hoci bol katolík, v celej hre urážal Boha a Cirkev. Mauriac na znak protestu z divadla odišiel a napísal Cocteauovi otvorený list. V ňom okrem iného stálo: „Drahý moj Cocteau, never, čo o mne pre môj odchod z divadla píšu noviny. Nezúril som a nebesnel. Iba som bol smutný, že celá preplnená divadelná sieň, kde sa tlačil celý Paríž, mohla počúvať bez výkriku zhrozenia toho komedianta, preoblečeného za biskupa, ktorý používal slová modlitby Otče náš na to, aby všetkých rozosmial. Bolo mi ľúto všetkých, no najmä teba. Vo chvíli, keď sa Otče náš stáva príležitosťou vtipkovať, bola tvojou zásluhou namierená strela do Kristovho srdca – a tá, žiaľ, mnohým spôsobila trpkú radosť. Čo som mohol urobiť ja, keď už nemám hlas na kričanie? Čo iného som mohol urobiť, ako opustiť sieň? No musel som ti to aj povedať osobne. Preto som ti to musel napísať! Lebo keby som ja mlčal, kamene by sa rozkričali!“

(sb-vzs)