V sobotu 20. júla sme si pripomenuli 150 rokov od úmrtia Jozefa Karola Viktorina. Ako tradične – vo Vyšehrade, mestečku, kde pôsobil ako farár ostatných osem rokov svojho života a kde je pochovaný. Rozhodujúcu zásluhu na každoročnej tradičnej „púti do Vyšehradu“ má Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti.

Začiatok „štvordielnej“ spomienky pri Viktorinovom hrobe na miestnom cintoríne bol oproti iným rokom skromnejší na pútnikov. (Budapešťania mali menšie dopravné problémy.) Vence a kytice položil v mene domácich historik muzeológ Péter Gróf, za Maticu slovenskú autor týchto riadkov, za Slovenskú samosprávu II. obvodu Budapešti jej predsedníčka Ľubomíra Fallerová a publicistka Helena Rusnáková. Neskôr ich doplnili vence Slovenských samospráv VIII. a XVI. obvodu Budapešti.

Účastníci spomienkového stretnutia sa presunuli na školský dvor miestnej Základnej školy Lajosa Áprilyho, kde sa nachádza dvojjazyčná maďarsko-slovenská pamätná tabuľa J. K. Viktorina. Pútnikom sa prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a hlavná organizátorka spomienkového podujatia Monika Szelényiová. Na úvod Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena a Vyšehradský nemecký spevokol zaspievali hymny Nemcov a Slovákov žijúcich v Maďarsku. (Nezabúdajme, že Vyšehrad v 19. storočí obývala početná nemecká komunita.) Nasledoval príhovor „otca – zakladateľa“ stretnutí na počesť Viktorina vo Vyšehrade a iniciátora osadenia pamätnej tabule Kazimíra Kápolnaiho. Ani Matica slovenská nezabudla na jedného so svojich najvýznamnejších spoluzakladateľov. Hoci som pravidelným účastníkom takmer všetkých spomienok, tentokrát sa mi dostalo cti prehovoriť k prítomným ako členovi Výboru Matice slovenskej. Odovzdal som pozdravy predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera a vyjadril nádej na prehĺbenie spolupráce pri odkrývaní a udržovaní našej spoločnej pamäte na J. K. Viktorina.

Od školy sme prešli k „domovskému“ chrámu J. K. Viktorina – do kostola sv. Jána Krstiteľa. Tu pokračovala slávnosť slovenskou svätou omšou, ktorú slúžil (nám už dobre známy) brat Jakubrafael Blahoslav Patay OFM Cap. Mgr. Slovenskosť omše zvýraznili aj čítania, prvé z knihy proroka Micheáša v podaní Margity Tóthovej Urbaničovej a druhé čítanie – Prosby – predniesla rehoľná sestra z Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Košiciach.

Svätú omšu spolu s bratom Patayom slúžil aj prefekt ostrihomského seminára Róbert Csepregi. Vystúpenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Vyšehradského nemeckého spevokolu počas omše bolo skutočným zážitkom, dodalo nádhernú, povznášajúcu atmosféru. Darmo, ľudský hlas je najkrajší hudobný nástroj.

Štvrté zastavenie tohtoročnej Viktorinskej púte bolo v Kultúrnom dome a mestskej knižnici kráľa Mateja. Vždy sa teším, v akých zaujímavých vyšehradských súvislostiach predstaví tamojší historik Péter Gróf osobnosť kňaza. Tentoraz pripomenul článok z dobovej tlače o Viktorinovej zásluhe na návrate Kláry Záchovej do povedomia dobovej verejnosti. Súvisiaci úryvok z diela L. Áprilyho „Vyšehradské výjavy“ prečítala Ilona Kálazyová. Myslím si, že by bolo hodno zozbierať príspevky P. Grófa, ktoré odzneli za tie roky a vydať ich v slovenskom i maďarskom jazyku. Slávnosť skončila pohostením, na ktorom nechýbali ani bryndzové halušky. Podujatie sa uskutočnilo vďaka grantu Samosprávy VIII. obvodu.

Na záver niekoľko mojich osobných postrehov. Slováci z VIII. obvodu Budapešti vytvorili úctyhodnú tradíciu návratu osobnosti Jozefa Karola Viktorina do súčasného sveta. Niečo podobné sa na Slovensku nepodarilo. Neobstojí tvrdenie, že iba prvých šesť rokov pôsobil na území dnešného Slovenska (Senica, Trstín, Skalica) a viac ako 20 rokov sa pohyboval vo farnostiach na území dnešného Maďarska (Starý Budín, Budín a Vyšehrad). Pešť a Budín boli v tom čase strediskom aj slovenského národného života, ale J. K. Viktorin dokázal využiť akékoľvek prostredie pre činnosť v prospech svojho národa, v prospech ľudí dobrej vôle. Svojou publicistickou, editorskou a organizačnou činnosťou vytváral podmienky pre oživenie slovenského národného, nielen literárneho života. Práve v Pešťbudíne vydal almanach Concordia a tri ročníky Lipy, ktoré odštartovali kariéru mnohých slovenských spisovateľov. Vydával zobrané spisy velikánov Jána Hollého, Andreja Sládkoviča či Jonáša Záborského. Organizoval národný život, trikrát sa pokúsil o vznik Matice slovenskej a keď sa to napokon podarilo, patril medzi jej zakladajúcich členov.

Na dnešnom Slovensku ho pripomínajú pamätné tabule na farách v Senici, Trstíne a Skalici, pred dvomi rokmi obnovená pamätná tabuľa v rodnom Zavare. Tam je aj Viktorinova ulica, druhá je v Bratislave. V Trnave majú po ňom asi pomenované námestie, píšem asi, lebo nesie názov Viktoriniho námestie. V Slovenskej národnej galérii v Bratislave je uložené sochárske dielo – busta spisovateľa a národného buditeľa Jozefa Karola Viktorina z roku 1854 od sochára z Pešti Ladislava Dunajského, ktorú vytvoril súbežne s pomníkom Jána Hollého na Dobrej Vode. V tejto súvislosti upozorňujem, že náhrobník J. K. Viktorina vo Vyšehrade nesie podpis Dunaiszky. To je azda u nás doma všetko, čo ho pripomína. O takom systematickom a sympatickom budovaní historickej pamäte, ako to robia v Jozefove a Vyšehrade, môžeme na Slovensku zatiaľ iba snívať.

V maďarskej pamäti neupadol J. K. Viktorin do zabudnutia. Aktivity ešte počas jeho života v prospech obce: vybudovanie prístupovej cesty k Hornému hradu – stále nesie meno Viktorinov chodník, či osadenie kríža na pamiatku Kláry Záchovej a mnohé ďalšie položili základ tomu, čo dnes nazývame ochrana pamiatok a ich obnova alebo rozvoj cestovného ruchu. Viktorin bol ich priekopníkom v Uhorsku. Dnešní Slováci v Maďarsku nadviazali na minulosť, zdravo si ho prisvojili a osadením pamätnej tabule vo Vyšehrade a tamojšími spomienkovými slávnosťami premostili minulosť s prítomnosťou. Pred dvoma rokmi umiestnili pamätnú tabulu J. K. Viktorina tiež v Kostole sv. Anny v Budíne a chystá sa odhalenie jeho pamätnej tabule na pôsobisku v Kostole sv. Petra a Pavla v Starom Budíne. Opakujem, česť a chvála im!

Nesmieme zaspať na vavrínoch. Napriek pevným základom podujatia, ktoré vybudovali pešťbudínski Slováci, načim myslieť na jeho budúcnosť. Rokmi sa stala z nás účastníkov pomerne uzavretá skupina, ale roky nám pribúdajú. Je potrebné získavať nových pútnikov kráčajúcich stopami J. K. Viktorina. Možno tým, že dáme priestor takým aktivitám, ktoré oslovia širšie a rôznorodejšie spektrum na oboch stranách hranice. Obnoviť spoločné vedecké konferencie, zmapovať doterajšie poznatky (ako som spomenul, bolo by hodno zozbierať príspevky P. Grófa a ďalších, ktoré odzneli za tie roky a vydať ich dvojjazyčne). Určite sa vynoria aj ďalšie nápady.

Všetci, ktorým záleží na „projekte Viktorin“, musia spojiť sily a zabezpečiť jeho kontinuitu v ďalších rokoch. Nielen na dobrovoľníckom základe. Veď je málo takých osobností ako bol J. K. Viktorin, ktoré majú čo povedať aj dnešným Slovákom i Maďarom.

Jozef Schwarz

Foto: Ľubomíra Fallerová