Národné zhromaždenie MR prijalo v pondelok návrh vládneho bloku Maďarský občiansky zväz-Fidesz a Kresťanskodemokratická ľudová strana (Fidesz-KDNP), ktorým stanovili 4. jún, výročie Trianonskej mierovej zmluvy, za Deň národnej spolupatričnosti.

Za návrh autorov Zsolta Semjéna (KDNP) a Lászlóa Kövéra (Fidesz) hlasovalo v 386-člennom zákonodarnom zbore 302 poslancov; 55 bolo proti a 12 sa zdržalo hlasovania. Poslanci podobným pomerom hlasov súhlasili s tým, aby predseda parlamentu Pál Schmitt požiadal prezidenta o urýchlené podpísanie zákona. Pozmeňujúce návrhy opozičných poslancov neprešli. V prijatom zákone autori označili mierovú zmluvu podpísanú pred 90 rokmi za „najväčšiu tragédiu maďarstva”. Vyjadrili v ňom nutnosť prerokovať konflikty, ktoré sa v súvislosti s Trianonom dodnes vynárajú. V právnej norme sa okrem iného deklaruje, že „všetci členovia a všetky spoločenstvá maďarstva, ktoré boli uvrhnuté do područia viacerých štátov, sú súčasťou jednotného maďarského národa, ktorého spolupatričnosť ponad hranice je skutočnosťou. Súčasne je táto spolupatričnosť určujúcim prvkom ich osobnej a spoločenskej identity”.

Ivan Gašparovič: Trianonská zmluva má

pre Slovensko historický význam

Trianonská mierová zmluva má pre Slovensko historický význam. Ide o prvý dokument potvrdzujúci pevné odhodlanie Slovákov žiť v novom správnom celku, ktorý sa vyčlenil zo zaniknutého Rakúsko-Uhorska. Uvádza sa vo vyhlásení prezidenta SR Ivana Gašparoviča k 90. výročiu podpisu Trianonskej mierovej dohody. „Výzvy na revíziu Trianonu, stavanie protitrianonských pomníkov a volanie po prekresľovaní hraníc strednej Európy prostredníctvom nových politických nástrojov považujeme v podmienkach integrujúcej sa Európy 21. storočia za anachronické, nebezpečné a všeobecne neprijateľné,” vyhlásil prezident. Podľa jeho slov takéto konanie porušuje ducha i literu aj Parížskej mierovej zmluvy, ktorá opakovane potvrdila závery Trianonu. „Slovensko takéto aktivity rozhodne odmieta.” Ako uviedol, vízia zjednocovania Európy a vzťahov medzi krajinami je založená na univerzálnych princípoch, vyznávaných členskými krajinami Európskej únie - na vzájomnej úcte a rešpektovaní práva, suverenity a integrity krajín, na riešení všetkých otázok dialógom, ako aj na rešpektovaní individuálnych práv, solidarite a posilňovaní všetkého, čo krajiny Európy spája. Vo vyhlásení sa ďalej píše, že vznik Československa a jeho existencia sa dodnes považuje za výsledok uplatnenia sebaurčovacieho práva v intenciách Wilsonovej politickej vízie moderných medzinárodných vzťahov, právne zachytenej aj vo versailleskom zmluvnom systéme. „Je jedným z najvýznamnejších historických pilierov budovania samostatnej SR a stabilnej mierovej strednej Európy. Trianonská zmluva je platný medzinárodný dokument, ktorý dobrovoľne podpísali všetky zúčastnené strany a ako taký vyžaduje dodržiavanie a nespochybňovanie jeho cieľov a následkov,” dodal Gašparovič.

(tasr)

Bez Trianonu by nemali Slováci vlastnú štátnosť

Vyvolala vášne, zlosť aj radosť a nadšenie. Trianonská zmluva, ktorá bola podpísaná v paláci Veľký Trianon vo francúzskom Versailles pred deväťdesiatimi rokmi, teda 4. júna 1920, dala pomyselnú bodku za prvou svetovou vojnou. Znamenala mier a potvrdila hranice Československa, zvýšila sebavedomie Slovákov, ktorí sa stali súčasťou väčšieho celku vo forme štátu. Na druhej strane je dodnes traumou a hlbokým ponížením pre značnú časť Maďarov a súčasťou politických hier na území zaniknutého Rakúsko-Uhorska. Maďarské elity, ktoré sa stali po rakúsko - uhorskom vyrovnaní v roku 1867 faktickými pánmi cisárstva v Zalitavsku, prišli o 72 percent územia, čo je päťnásobok rozlohy Slovenska. Novozniknuté Maďarsko prišlo razom o vyše trinásť miliónov obyvateľov. Na jeho úkor vznikli nové štáty, okrem Československa aj Poľsko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Toto územie poznáme ako bývalú Juhosláviu. Veľká časť územia pripadla takisto Rumunsku. Časť územia získalo aj Rakúsko. Tieto štáty, ako aj nové hranice, musela maďarská delegácia v Trianone uznať svojím podpisom. „V odbornej literatúre nachádzame viacero hypotéz o prípadnom osude Slovenska a hlavne Slovákov. Je všeobecne prijatou tézou, že začiatkom 20. storočia boli v Uhorsku naštartované asimilačno-homogenizačné procesy. Niektorí autori preto upozorňujú, že išlo vlastne o záchranu Slovákov. Napriek tomu, že vznik Československa priniesol do regiónu veľmi veľa pozitívnych zmien, nestotožňujem sa s takouto zjednodušenou argumentáciou. V každom prípade, si však dovolím vysloviť hypotézu, že Slovensko tak, ako ho poznáme po roku 1918, by neexistovalo,” povedal pre Aktuálne.sk Miroslav Michela, historik Slovenskej akadémie vied a šéfredaktor internetového časopisu Forum Historiae. Ešte pred samotným podpisom zmluvy vyvinulo Maďarsko o územie Slovenska enormné diplomatické úsilie, aby mu zostalo. Slovensko považovali Maďari len za Čechmi okupované územie, keďže slovenské národné povedomie bolo pod vplyvom násilnej maďarizácie výrazne oslabené. Prvou veľkou ranou pre svätoštefánsku korunu znamenala už martinská Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918, kde sa Slováci na základe sebaurčovacieho práva rozhodli pre spoločný štát s Čechmi. A to aj vďaka postoju veľmocí, najmä spriazneného Francúzska. Maďari lákali Slovákov do spoločného štátu skutočne brilantne. Dokonca ponúkali Slovensku autonómiu v rámci maďarského štátu. Rátali aj s referendom, ktoré chceli presadiť na území Slovenska, kde by Maďarsko agitovalo a vábilo voličov pre hlasovanie za spojenie s naším južným susedom. Maďari neuznávali legitímnosť vzniku Československa, snažili sa územie udržať pod kontrolou. „Tento model mal aj na Slovensku určitú podporu, ale nie príliš veľkú. V danej situácii a nastavených parametroch nešlo o životaschopný projekt,” upozornil Michela. Keď sa nepodarilo Maďarom presvedčiť Slovákov podobrotky, skúsili to pozlotky. Maďarské boľševické vojská na čele s Bélom Kúnom obsadili južné územia Slovenska, pričom ich besnenie neobišla ani metropola východu, Košice. Boľševici však mali problémy aj doma a režim Bélu Kúnu padol v auguste 1919. Ešte predtým,12. júna, Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie rozhodla o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, za ktorú sa do 5. júla museli stiahnuť aj maďarskí boľševici. Uznanie hraníc Československa maďarskou vládou je azda najdôležitejším faktorom po vzniku štátu. Jediným problémom bolo, kto z maďarskej delegácie si vytiahne Čierneho Petra a zmluvu podpíše. Táto úloha prischla nakoniec ministrovi verejných prác a sociálnej starostlivosti Benárdovi a splnomocnenému ministrovi Lázárovi. Pikantným faktom na celej situácii však bolo, že šéfom delegácie bol gróf Albert Apponyi, známy svojimi neslávnymi školskými zákonmi z roku 1907 a 1908, ktoré fakticky mali za cieľ pomaďarčenie nemaďarského obyvateľstva v Uhorsku. „Na tento fakt upozorňovali aj predstavitelia Československa, na Apponyiho pôsobenie v Paríži existujú protichodné názory,” upozornil Michela. „Učiteľom, ktorí nechcú z mládeže vychovať dobrých Maďarov/Uhrov, znemožním vyučovať. Pre každého občana štátu platí princíp, že v tomto štáte je pánom Maďar,” povedal v roku 1907 svojím oponentom v uhorskom parlamente Apponyi. O trinásť rokov na to sa Apponyi stal súčasťou dejín, ktoré uznali Slovákov ako národ. „Mnoho ľudí to označovalo, a aj v súčasnosti vníma, ako určité zadosťučinenie. Apponyi to bral ako veľmi serióznu a významnú historickú úlohu. Slovenskí a maďarskí historici sa doteraz nevedia zhodnúť na tom, či bolo jeho vyslanie do Paríža v prospech alebo v neprospech Maďarska,” upozornil historik. Súčasťou zmluvy bola aj pasáž o tom, že „Maďarsko uznáva, ako už boli spojené a združené mocnosti učinili, úplnú nezávislosť česko-slovenského štátu, do ktorého bude poňaté i autonómne územie juhokarpatských Rusínov... Maďarsko, pokiaľ sa ho to týka, sa vzdáva v prospech česko-slovenského štátu všetkých právnych nárokov na územie bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, ležiace mimo hranice Maďarska”. Na slávnostnom akte sa zúčastnili zástupcovia 22 štátov. Predsedal mu francúzsky ministerský predseda Millerand. Zmluvu podpísali najskôr zástupcovia Maďarska, potom zástupcovia dohodových mocností USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, Japonska a nakoniec nasledovali podpisy delegátov ostatných štátov. Za Československo ju podpísali minister zahraničných vecí Edvard Beneš a mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister, Slovák Štefan Osuský. Trianonskú zmluvu ratifikoval maďarský parlament 13. novembra 1920. Zmluva potvrdila vyčlenenie Slovenska zo zaniknutého Uhorska a po prvý raz od základu potvrdila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Išlo o významnú a záväznú zmluvu. Aj tento dokument tak vymedzil pojem Slovenska a uznal ho ako určitý historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Z medzinárodnopolitického hľadiska v tom spočíva jej obrovský historický význam pre Slovensko. Tento akt historického významu potvrdila po druhej svetovej vojne aj Parížska mierová zmluva z roku 1947.

Andrej Onufer

(Aktuálne.sk)