Počas návštevy Tatabáne sme zavítali do banského priemyselného skanzenu Tatabanského múzea. Privítala nás jeho riaditeľka Anikó Molnárová-Fűrészová, ktorá nás najprv pozdravila tradičným baníckym pozdravom: Zdar Boh! a potom nám predstavila tento jedinečný objekt.

Múzeum v Tatabáni je mladé, - zneli jej úvodné slová, - veď minulý rok sme oslávili 40. výročie. Samotný banský skanzen má ešte len 23 rokov. Napriek tomu je ojedinelý. Návštevník po jeho prehliadke získa obraz o ťažkej práci, ktorú baníci deň čo deň vykonávali pod zemou, ale aj o ich všedných dňoch mimo bane. Ťaženie uhlia sa v okolí skanzenu začalo v roku 1942, z tých čias pochádzajú všetky budovy. V súčasnosti sú obnovené v pôvodnej podobe a zriadili sme v nich stále výstavy, ktoré ešte lepšie ilustrujú život baníkov. Tým, že sme postavili ďalšie budovy, ako napr. školu, príbytok banského dôstojníka či dom remesiel, sa z múzea stal ozajstný skanzen. Väčšina skanzenov, na rozdiel od nášho, predstavuje život sedliackeho ľudu a preto je tento náš raritou v okolí. Počas sezóny nám v rámci sociálnej práce pomáha vyše 120 dobrovoľníkov, ktorí sa pri príležitosti rôznych osláv oblečú do dobových baníckych odevov a tvária sa, ako keby naozaj žili a pracovali v tejto baníckej osade, čo robí tento skanzen naozaj živým.

Tatabanský skanzen bol vybudovaný vďaka veľkej súdržnosti. Našťastie vždy sme mali sponzorov a aj mesto sa postavilo na našu stranu. Spočiatku nás financovala župná samospráva, ale nemala na nás dosť prostriedkov. Mesto nás však vždy považovalo za svoje a od roku 1992 nás pravidelne finančne podporovalo, ba 2 roky patríme pod jej správu. Okrem toho ešte pred zatvorením bane vznikla Nadácia pre banské múzeum v prírode, ktorá nás tiež podporuje, nehovoriac o už spomínaných dobrovoľníkoch. To, ako dnes múzeum vyzerá, je výsledkom spojenia všetkých týchto síl.

Počas prehliadky skanzenu nás sprevádzal aj banský inžinier Juraj Stubel, ktorý nám prezradil veľa zaujímavostí o miestnom baníctve. Baníctvo v Tatabáni prekvitalo približne 110 rokov. Kvalita tunajšieho hnedého uhlia bola vynikajúca, výhrevnosťou sa blížila k čiernemu. Nad ložiskom uhlia vyrástlo v priebehu troch rokov celé mesto - sídlisko spolu s nemocnicou a potrebnou infraštruktúrou. Veľa baníkov sa sem prisťahovalo z Liptova a preto meno Lipták je v okolí veľmi rozšírené. Rapídny rozvoj a rast populácie dobre znázorňuje aj fakt, že kým prvý vozík s uhlím vyšiel na povrch v roku 1896, v roku 1905 pracovalo v tunajších baniach už 5 000 ľudí!

V skanzene je možnosť vojsť aj do malej banskej šachty č. 15, v ktorej sú umiestnené menšie stroje a pre dokreslenie atmosféry z rozmiestnených reproduktorov znejú autentické banské zvuky z bane pod Márkušovým vrchom, ktorá aj v súčasnosti funguje. Ak navštívite Tatabáňu, jednoznačne sa oplatí nájsť si čas na tento jedinečný skanzen.

(zp)