Už sa nedožil možnosti, že Habsburgovia budú môcť byť v Rakúsku opäť volení do štátnych funkcií. Najstarší syn posledného rakúskeho cisára (a posledného uhorského kráľa) Karola I. Otto Habsburg žil 98 rokov. Zomrel 4. júla vo svojom dome v Bavorsku.

Odišiel vplyvný politik, ktorý patril do predvoja bojovníkov za európske zjednocovanie. Na posledný odpočinok ho uložili 16. júla vo Viedni, no jeho srdce pochovali o deň neskôr v osobitnej urne v benediktínskom opátstve v Pannonhalme, kde roku 1930 maturoval z maďarčiny.

Spomínam si, ešte keď bol Otto ako „nepriateľ“, lebo napríklad v Európskom parlamente dlhé roky vystupoval proti východoeurópskym totalitným režimom, prišiel „zhora“ befel do redakcií novín, aby sa nespomínal ako Habsburský, ale iba obyčajne ako Habsburg. To aby bolo jasné, že „ancienne regime“ so všelijakými monarchami, a najmä ich potomok, nemajú nárok na návrat v žiadnej podobe. Je interesantné, že takýto odpor neprežíval iba v našich končinách, ale aj v Rakúsku, kam – vlastne domov! – sa mohol vrátiť až roku 1966, hoci oficiálne sa zriekol nárokov na trón už roku 1961. Takú hrozbu teda predstavoval Otto Habsburg! Veď áno, už ako štvorročný sa ocitol v pozícii následníka trónu. Neskôr však prišiel na to: čo jeho predkovia chceli uskutočniť raz sobášmi, inokedy ohňom a mečom, bolo by potrebné realizovať Paneurópskou úniou, najmä po dvoch svetových vojnách. Do histórie zrušenia totality v Maďarsku, a tým aj inde v sovietskom tábore, sa zapísal ako jeden z hlavných organizátorov paneurópskeho pikniku v auguste 1989 pri meste Sopron blízko rakúskych hraníc. To už – po vyše sedemdesiatich rokoch – mohol chodiť do Maďarska slobodne, hoci určite netušil ani on sám, že div nie vlastnoručne zdvihne hraničnú rampu pred stovkami východonemeckých utečencov. Už sa to potom nedalo zastaviť. Po zmene prišiel do úvahy aj ako prezident Maďarskej republiky, čo však zdvorilo odmietol. Maďarsko považoval vždy za svoju vlasť, vynikajúco hovoril po maďarsky. Našiel spoločnú reč tak s ľavicovými, ako aj s pravicovými politikmi, všetci ho rešpektovali. Nikto ho nemohol považovať za „strašidlo minulosti“. Stále vzácna postava. Ja by som odporučil do pozornosti jeho hlavné heslo: Keď bitku nemôžeš vyhrať na koni, treba sa pokúšať aj pešo...