Taká je naša forma! – zvoláva Maďar, keď sa mu niečo nepodarí. Pomerne často počuť v poslednom čase podobné vzdychy.

Ja mám proti tomu účinný recept: treba ísť do zahraničia, hoci len sem, do Chorvátska. Garantovane sa nedopočujete o svojej domovine, ani o Maďarsku, ani o Slovensku nič. Tak som pochodil aj ja: darmo som si kupoval noviny deň čo deň, ani slova o nás. Výnimku tvorili správy z Formuly 1 z Hungaroringu. Keby bola padla vláda, hádam by o tom boli informovali – hútal som, spokojný, že slnko pečie a more je stále slané. Vzrušo ma chytalo až na ceste späť do Budapešti, už na maďarskom území, keď som si zapol prvé správy na maďarskom verejnoprávnom rádiu: čo zasa asi vyparatili tí moji „chlebodarcovia“, čiže politici, z ktorých v podstate žijem. Z toho, čo robia-nerobia či povedia-nepovedia. Tušil som, že na MR1 toho veľa nebude, sila slov tu výrazne zoslabla. Takže až doma ma úplne zachvátilo šteklenie pri žalúdku a v kútiku úst, keď som si zapol počítač a začal som listovať spätne dva týždne na mojich zvyčajných portáloch. Moje dlhoročné skúsenosti ukazujú, že v podstate sa neudeje nič, všetci pokračujú tam, kde sme ich prestali sledovať pred nejakým časom. A hovoria aj tak vždy to isté, stačí počuť prvé slabiky, a už viem, kto hovorí a čo chce povedať. Toto sa nazýva totálny profesionálny defekt, ale čo už?! Predsa ma z času na čas dojme niečo. Ba čo viac: kopne rovno do hlavy! Ako teraz kauza s Deutschtomim. Vedel som, že je to fasa chlapík, enfant terrible, veď už mal aféru okolo ľavobočka, nieže si vzal za ženu dcéru exministra obrany (Lajosa „Körkörös” Füra), ale si prifaril k svojmu menu aj jej priezvisko a vyjadroval sa už na twitteri dosť obscénne v rámci slobody prejavu. U nás v Mlynkoch by ho teraz citovali asi takto: „Kerý ko...ot je ten...“ (americký štátny podtajomník zahraničných vecí)? Akože čo sa mieša ten americký politik do „našich“ záležitostí, do mediálneho zákona a ústavy, keď sa v tom hovno vyzná?! Takto sa totiž rozhorčoval fideszácky europoslanec Deutschtomi na internete. Podľa mňa si to dovoliť nemôže, na rozdiel od – takisto enfant terrible, ale už maďarskej (internetovej) žurnalistiky – Pétera Uja. Ten môže slobodne kvalifikovať niečo ako na ho...no, napríklad aj tokajské víno. Má o tom dokonca súdny verdikt. Darmo ho udali za „nactiutŕhanie“ tohto hungarika, ktoré kvapká aj z maďarskej hymny ako nektár, je to iba jeho názor, jeho chuť, jeho gusto, proti ktorému – ako je známe – žiaden dišputát. Alebo ako Maďari hovoria: vkus a facka sú odlišné.

Mňa ako facka ovalila správa, že chcú nejakým spôsobom zabrániť tomu, aby bronzového koňa, na ktorom sedí takisto bronzový hornouhorský husársky vojvodca Ondrej Hadik, chytali študenti či zahraniční turisti (s prepáčením) za gule. Nesporne ich má v dôsledku tohto permanentného obchytkávania pre šťastie ligotavé, ale že by to bolo dehonestujúce, ako to tvrdia podaktorí otcovia mesta? Okrem toho si neviem predstaviť, ako by tomu mohli zabrániť. Ak len nevytvoria funkciu strážcu gulí... To by už bol konečne prejav humoru, husársky kúsok, alebo ak chcete: to by už malo gule! Obávam sa však, že opäť niekto dáva facku – hovnu...