Mimoriadne zaujímavá bude tohtoročná „torta krajiny“, ktorú už pár rokov vyberá cech cukrárov k 20. augustu, na počesť založenia (uhorského) štátu: marhuľová (marhuľovicová?) s cestom z prosa... No a kto si kúpi kúsok, podporí tým čangovské deti (v Rumunsku).

A chystá sa aj „chlieb krajiny“. Pšenica sa zvážala z celého Maďarska, ba aj spoza hraníc, do Szigetváru, v tamojšom mlyne spojili dvojkilogramové balíky (prišli aj z Horniakov i zo Sedmohradska), čím vznikla „celonárodná múka“, z ktorej bude „chlieb národného porozumenia“. Správy nehovorili o tom, či prispeli aj Slováci z Maďarska, povedzme z Dolnej zeme, ktorí, keď ide o vlastenectvo, volia si, samozrejme, maďarské. Tomu sa aj tešili všetci, ktorí sa zúčastnili na hodinovej debate v maďarskom verejnoprávnom rádiu v rámci „Slovenského týždňa“. Áno, takto honosne nazvali pár relácií, ktoré však boli v prevažnej miere o maďarskej menšine na Slovensku. Tá má, to je jasné, plno problémov, o ktorých hovoriť treba. Ale nech som sledoval celotýždňový program rozhlasu akokoľvek pozorne, nezachytil som žiadneho živého Slováka zo Slovenska, ktorý by hovoril prípadne o svojich pocitoch, starostiach, aj o predsudkoch či sympatiách. Skoro som napísal, že to ani nebol „Slovenský“, ale „Felvidécky“ týždeň, čo svedčí o istej miere mojej zaujatosti, no môžem byť z tohto hľadiska spokojný: v rôznych, hoci nie početných reláciách sústavne používali výraz „Szlovákia“, a tuším ani raz neodznel „Felvidék“. Možno aj preto, lebo maďarskí politici sú na dovolenke a nikto im nestrčil pod nos mikrofón či kameru.

Inak v politickej i uhor(s)kovej sezóne máva prednosť Sedmohradsko. Počúvam a čítam názvy pre mňa neznámych dedín a miest, a len z toho dedukujem že ležia v Rumunsku, lebo ich existencia je vraj ohrozená. Musím chodiť na internet, aby som zistil, v ktorej časti bývalého Uhorska leží tá-ktorá obec, o ktorej sa hovorí, ako keby ležala v súčasnom Maďarsku. Kluž je iný prípad, to je jasné, veď mesto kráľa Mateja Korvína (Hunyadiho) pozná každý v tomto karpatskom područí. V jeho chotári sa fotografovala skupina „jobbikovských“ sympatizantov z Maďarska s tabuľou „Kolozsvár“. A rumunské úrady im urobili tú láskavosť, že ich predviedli na políciu a budú ich stíhať.

Hja, medzinárodná situácia sa stupňuje! A rovnako z nesmrteľného groteskného filmu Pétera Bacsóa Svedok: Veru, život nie je torta so šľahačkou...