Neexistuje zaručený návod, ani symboly na to, aby sa z občanov Slovenska či Slovákov hlásiacich sa k domovine predkov, nech by žili kdekoľvek vo svete, stali „vzoroví vlastenci“.

Bez toho, aby sa bili do hrude či inak dávali slovenské „ja“ na známosť. Pretože vlastenectvo, ak nemá byť falošné, pokrytecké či vypočítavé, klíči, rastie a plody prináša v sebauvedomovaní jednotlivca v prináležitosti k tomu najlepšiemu, čím je jeho krajina a národ prínosom nielen pre neho, ale najmä spoločenstvo ako také. Prekračujúc fortieľom i duchovnom geografické, jazykové či kultúrne hranice.

Nevraviac, že v prejavoch globálneho súžitia, keď sa, žiaľ, aj v dobre mienenej hospodárskej integrácii v mene „svetového blaha“ čoraz viac v konzumnom svete kapitálu utlmuje národná a štátna identita, najmä malé národy – a my, Slováci, k nim patríme, majú čo robiť, aby si v sebareflexii posilňovali vlastenecké hodnoty v ich intímno-duchovných i verejno-verbálnych aspektoch a prejavoch.

Hoci by som mohol vysypať aj tristo životom odskúšaných, priam učebnicových situácií, keď spomínané dve fundamentálne cnosti sú často skôr na priek, pre ľudí, ktorí chcú byť pyšní na Slovensko a hrdiť sa aspoň pár jeho zázrakmi, musí byť pohladením na duši, keď vidí v akcii Petra Sagana. Keď fenomenálny cyklista a pre rovesníkov vzorový mladý muž po víťazných špurtoch ihneď za cieľom či po tom, ako doznejú tóny, v ktorých „nad Tatrou sa blýska a hromy divo bijú“, zovretou päsťou na drese s našou trikolórou ešte znásobuje pred televíznymi kamerami svoje vlastenecké, pričom neokázalé bitie srdca. Dojemné a úctyhodné, úprimné aj spontánne. Pre Saganovu generáciu – či doma pod Tatrami, alebo kdekoľvek inde, keďže najmä mladých Slovákov je vo svete ako maku, zajedno i príkladné.

Či Slovensko a Slováci, aby patrioticky precitli a viac sa aj skrze športovú jedinečnosť takejto individuality naladili na vlasteneckú a proslovenskú nôtu, potrebujú doslova sedlo Saganovho bicykla? Ruku na srdce: nepochybne je schopnosť Petra Sagana víťazne šliapať do pedálov neviditeľným, avšak strhujúcim katalyzátorom spôsobilým umocňovať a posilňovať národné sebavedomie, hrdosť na svoj štát a teda aj na seba samého. Nie je nič krehkejšie a úprimnejšie ako hmatateľné stotožnenie sa – v žičlivosti priania našej svetoznámej športovej osobnosti, so svojou vlasťou.

Preto tešme sa zo Sagana. Pokúsme sa nasledovať ho. Nepotrebujeme na to ani bicykel. Vystačíme si s uprataním vlastného svedomia, nastavením životných hodnôt a tým aj prejavením väčšej empatie vo vzťahu k našej každodennej užitočnosti pre vlastnú krajinu. Aspoň na „pár kilometroch“ v sedle vlastnej ctižiadosti a túžby po sebazdokonaľovaní presvedčme seba i okolie, že sa vieme pridať. A náležite sa v mene Slovenska pobúchať v pravý čas aj na svoje srdiečko (nie iba pre honor svojho ega), pričom naše úsilie potvrdzujme prínosným a všeobecne užitočným výsledkom. Až potom budú mať triumfy Petra Sagana pre našu vlasť ten pravý a najzvučnejší cveng!

Ľudo Pomichal