V záujme zachovania svojej identity obzvlášť v prípade príslušníkov národností je nevyhnutné mať znalosti o svojich koreňoch. Aj preto sme tentoraz našim respondentom položili otázky: Viete, odkiaľ prišli Slováci do vášho mesta/dediny? Má vaša obec nejaké partnerské vzťahy s týmto krajom na Slovensku? Ak nie, má družobné kontakty s mestom/obcou z iného kraja na Slovensku, než odkiaľ prišli vaši predkovia?

Riaditeľka Hornomatranskej základnej školy a materskej školy Ladislava Zakupského Kristína Jakabová, Alkár

„Som „prišelkyňa“, moji predkovia nepochádzajú z Alkáru. Pred 28 rokmi som sa dostala na „vrch“ z Jágru. Veľa sme sa rozprávali s Ladislavom Zakupským, niekdajším riaditeľom školy a prvým čestným občanom Alkáru. Práve on sa zaoberal výskumom, odkiaľ sa sem presťahovali Slováci. V jeho práci pokračovala predsedníčka slovenskej národnostnej samosprávy Judita Kaszalová Szabadová, ktorá sa potom sústredila na skúmanie predpokladaného pôvodu svojej rodiny. Boli sme v archívoch v Jágri a Šalgótarjáne. Skúmali sme na matrike a farskom úrade v Nagybátonyi, ku ktorému patrila obec po administratívnej stránke. Nenašli sme však v matrikách dôkaz o názvoch obcí, odkiaľ prichádzali predkovia obyvateľov matranských dedín, ani presne kedy. Podarilo sa nám identifikovať iba mená a rodiny. Už niekoľko desaťročí predpokladáme, že rodiny, ktoré sem prišli, pochádzali z Moravy. Prví osídlenci sa venovali sklenárstvu a páleniu uhlia pre potreby sklenárskeho remesla. Podľa mien – Stuller, Cettner, Odler – usudzujeme, že boli saského pôvodu. Drevorubači boli pravdepodobne Slováci, ako aj ženy saských remeselníkov. Miesto sa im tak zapáčilo, že keď sa už nevenovali svojmu pôvodnému remeslu, zostali tu žiť. Založili v Matre tri obce, poslednou z nich bol Alkár. Spomedzi jazykov sa najsilnejšie uplatňovala slovenčina. Našli sme aj rodiny s maďarským priezviskom, ktoré však jednoznačne hovorili po slovensky. Nemáme údaje o tom, kedy presne dediny vznikli. Chýbajú nám písomné dokumenty. Nebol kostol, nepochovávali, nekrstili tu. Predpokladáme, že počiatky obce sú okolo roku 1800, školu postavili v druhej polovici storočia. Kostol vybudovali až oveľa neskôr.“

Predseda slovenskej národnostnej samosprávy Matej Kešjár, Čabasabady

„Obec Čabasabady kedysi patrila k Békešskej Čabe, osamostatnila sa až v roku 1993. Dovtedy bola súčasťou mesta, a tak je aj ich história spoločná. Preto môžem povedať, že do Čaby prišli slovenskí osídlenci pred 300 rokmi z obce Hradište. Keď sa obec Čabasabady osamostatnila a hľadali sme kontakty na Slovensku, pani Ančinová nám odporučila, aby sme sa obrátili na Hradišťanov. Aj sme tak urobili a máme vynikajúce priateľské vzťahy. Teraz, keď pricestuje delegácia zo Slovenska na oslavy 300. Výročia vzniku Čaby, navštívia aj nás. Mimochodom, sme presvedčení o tom, že naši predkovia prišli z Hradišťa. Stopercentne viem, že predkovia uja Ondreja Hanka z Békešskej Čaby pochádzajú z Hradišťa, aj udržiavajú dodnes priam rodinné vzťahy. Naša rodina takéto kontakty nemá. Nemali sme akosi čas zistiť, presne odkiaľ sem naši prišli. Z cirkevných análov som sa dozvedel, že Kešjárovci pochádzajú z Rimavskej Bane, kde žili začiatkom roku 1700. Neviem, či to boli naši pokrvní predkovia, naša rodina, alebo či to boli len menovci. Zatiaľ sme sa dôsledne nevenovali skúmaniu nášho rodokmeňa.“

Podpredsedníčka slovenskej národnostnej samosprávy Margita Kollárová, Santov

„Prví Slováci sa na Santov presídlili v roku 1703, boli to rodiny s menami ako napríklad Posmik, Voderaczký, Trkala, to sa dodnes traduje v dedine. Ďalší prví obyvatelia sa volali Bakai, Černý, Kormos, alebo Lampert, to som si už prečítala v monografii Santova. Prvý človek, ktorý sa tu usadil bol Michal Voderaczký, aj to sa traduje v dedine. Najviac ich prišlo z okolia Nitry a Trenčína. My to takto vieme na Santove, a je to napísané aj v monografii dediny, ale napríklad i môj starý otec mi to takto rozprával. V okolí nemáme kontakty s nijakou dedinou, ale udržiavame partnerské vzťahy so Žemberovcami na Slovensku, navzájom sa navštevujeme, aj deti materských škôl, žiaci základnej školy majú spoločné programy a dospelí kultúrne podujatia. Žiaľ, v minulom roku tieto kontakty už neboli natoľko intenzívne ako predtým, ale dúfam, že sa nám v budúcnosti podarí opäť oživiť tieto priateľstvá. Ešte vám poviem jednu zaujímavosť: v kostole máme bočný oltár, ktorý sa volá Sigeťov oltár, darovali ho kostolu starí rodičia môjho starého otca. Oni sa volali Kormosovci, ale v dedine je veľa Kormosovcov, oni mali prezývku Sigeťovci, podľa toho nazvali aj oltár, ktorý priviezli priamo zo Šaštína. Takže kedysi dávno zo Santova chodili až tak ďaleko na púte a procesie.“

Členka kuratória Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku Anna Komjáthiová, Budapešť – Veňarec

„Do Veňarca prišlo slovenské obyvateľstvo zo Zvolenskej stolice a zo severnej časti Novohradskej stolice, z takých obcí, ako napríklad Nedelište. Slovenskí osadníci boli evanjelici, svoj kostol postavili už v 18. Storočí. Družobné kontakty máme práve s osadou z tohto kraja, s dedinou Dolná Strehová. A to nielen z historicko-geografického dôvodu, ale silne nás spája aj naše spoločné kultúrne dedičstvo. Dolná Strehová bola totiž sídlom rodu Madáchovcov, tu sa narodil aj významný spisovateľ Imre Madách. On často a rád chodieval do Veňarca ku svojim dobrým kamarátom, bol v blízkom vzťahu s rodinou Veresovcov, s Pálom Veresom a s jeho manželkou, s Hermínou Karolínou Beniczkou. Oni boli aktívnymi účastníkmi politického a kultúrneho života stolice, takže Veňarec a Dolná Strehová boli známe obce aj z tohto hľadiska. Tieto kontakty chceme zachovať a naozaj máme živý, priateľský vzťah a aktívnu, vzájomnú spoluprácu.“

Predsedníčka slovenskej národnostnej samosprávy Eva Tóthová Vácziová, Dunaeďház

„Naša obec sa začala zaľudňovať tak dávno, že už nikto nevie preukázať také hlboké priame rodinné vzťahy. Máme však monografiu, v ktorej je to všetko pekne napísané. Autorom prvej je Mihály Tóth-Szöllős, ktorý uviedol, že prvé záznamy z rokov 1701-1715, keď sa do obce začali sťahovať osídlenci, uzatvárajúci dohody so zemepánmi, sa stratili ešte v priebehu predchádzajúceho storočia. Najhodnotnejšie dokumenty, ktoré sa zachovali, možno datovať na roky 1714 až 1734. Preto sa autor vo svojich tvrdeniach opieral o sprostredkované zdroje. Tie sa zhodujú v tom, že na pastvinách, spustošených po Turkoch, sa usádzali po slovensky hovoriaci osídlenci, prichádzajúci z Novohradu. Evanjelické cirkevné matriky prezrádzajú veľa zaujímavostí, okrem iného aj to, odkiaľ si priviedli ženy, manželky. Tak sa dostávajú do nášho zorného uhla obce na Orave, v Novohrade, Nitrianskej a Zvolenskej stolici a v Honte. Najčastejšie sa stretáme s názvom dediny Pritrž v Nitrianskej stolici, odkiaľ pochádzajú rodiny s priezviskom Silný, Albert, Belánsky, Majer. Rodina Mučai pochádza zo Šagu, teraz Sasinkovo, z Drženíc v Honte sú Valkovci. Podľa matriky mnohí prišli z novohradskej Banky, Agárdu, Béru, ba aj Maglód v Peštianskej župe figuruje v matrike. V tvorbe monografie pokračovala Rozália Kuštárová. V Dunaeďháze máme zanietených výskumníkov, preto môžem byť aj ja pripravená na otázky o pôvode obyvateľov obce.“

ak-csl-etr-

Foto: autori, archív