Zo spomienok na detstvo u mojich pitvarošských starých rodičov sa mi vynára snaha byť vždy užitočný. Ako som len zbystril vnemy, keď sa rozhodovalo, čo načim nachystať na stôl k nedeľnému obedu.

„Choj, synko moj, z komore dones enu-dve fľaše zmiešanej zaváraniny...,“ akoby mi slová starej mamy zacvendžali v uchu aj po polstoročí od môjho „junošstva“. A hoci nebolo nad priam kráľovský dulový kompót („voniace jablká“, ako dulám dolnozemci vravia, vytvárali chutnú a prenikavú olejovitú šťavu, v ktorej dule nadobudli konzistenciu na jazyku sa rozplývajúcej nebeskej gurmánskej polahody), hitom sviatočných obedov bol kompót zmiešaný. Harmónia prenikajúcich farieb, vôní a chutí bystrických sliviek, jabĺk a hrušiek z ohromného sadu „zadefinovaná“ v kompótových miskách sa stala súčasťou kultúry stolovania v našej rodine.

Nevdojak sa mi tieto sekvencie vyjavili v čase, keď sa prívlastok „zmiešaný“ čoraz častejšie objavuje v materiáloch na mojom pracovnom stole. Čochvíľa tomu už bude 20 rokov, čo v súlade so záujmami Slovenskej republiky a Maďarska v oblasti podpory národnostného života na oboch stranách Dunaja začala (v r. 2000) pracovať Zmiešaná slovensko-maďarská komisia pre záležitosti menšín. Doterajšie skúsenosti, aktivity a najmä výsledky – krátkodobé, ale aj tie s dosahom na účinky s efektom „videnia za roh“, sú hmatateľné. Potvrdili, že aj štátnicky a diplomaticky „zmiešané výzvy“ môžu a majú byť prínosné, zmysluplné a užitočné. Napĺňajú alebo aspoň približujú, v rozsahu adekvátnom stavu ekonomiky oboch krajín, potreby menšín v domovských štátoch na ich efektívnejšie a sebavedomejšie ukotvenie s perspektívou zhodnocovania investícií a ľudského potenciálu.

Neznížim sa k prirovnávaniu „pre koho je to výhodnejšie“ – už aj preto, že v percentuálnom vyjadrení počtu obyvateľov je menšina Maďarov na Slovensku v neporovnateľnej väčšine oproti Slovače v Maďarsku. Stav 8,5:0,3 podľa oficiálneho sčítania v roku 2011 hovorí za všetko. Ak už ale má byť menšina ochraňovaná, podporovaná a blížiť sa ku kýženej kvalite národnostnej vzdelanosti, kultúry a duchovna bok po boku s rozvíjaním materinskej reči, potom aj počtom čo i „nedbalá“ slovenská chasa v Maďarsku si chce a musí pevne stáť za obhajobou svojich životných záujmov.

Tieto túžby, videnie nových perspektív „slovenského národného rozvoja v Maďarsku“ aj skrze vklad zmiešanej komisie mi preto ladia so znova aktuálnym lokalizovaním „pevného bodu“ Slovákov v Budapešti a tým aj v celom Maďarsku. Skloňovanie bývalého kostola peštianskych slovenských evanjelikov na Rákócziho triede 57/a preto nie je „iba“ akýmsi recipročným (vo vzťahu k záujmom Maďarov na Slovensku) nárokovaním si slovenskej menšiny v Maďarsku vo vzťahu k domovskému štátu i materskej krajine nebodaj na „finančne premrštenú rozkoš“, ale na reálnu nevyhnutnosť rozvíjať v sebauvedomení sa na „kúsku autochtónnej slovenskej pôdy“ (napokon, ako iné majestáty historickej Pešti, aj stavba predmetného kostola sa rodila pod rukami slovenských murárov z Horných Uhier...) v rozmanitosti aktivít v oblasti kultúry, vzdelanosti, zveľaďovania vydavateľskej, literárnej a mediálnej tvorby, vedy a výskumu, ochrany kultúrneho dedičstva, duchovného života.

Nebojme sa prirovnania „za uši“: ak zmiešaný kompót z rúk starých mám blahodarne účinkoval na naše zmysly, chute, na zažívacie i duševné rozpoloženie – ba prinášal zážitok a spokojnosť, potom aj ovocie medzivládnej zmiešanej komisie, nech už to spomínané, ale aj mnohé iné odporúčané na aktuálnom XIV. zasadnutí Zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín vo februári v Bratislave dozreje v horizonte niekoľkých rokov, môže nadobudnúť parametre nadčasových ľudských pôžitkov.

V slovensko-maďarskom vnímaní, neraz sa formujúcom aj kostrbato, sa priblížme k posolstvám predkov. Hoci aj skrze „kompótový fortieľ“ starých mám. Patrí k nemu poznanie, že všetko nadobúda zmysel i opodstatnenie, ak sa pod rukami rodí s láskou, v pokore a vo vzájomnom porozumení.

Ľudo Pomichal