Pred pár dňami odhalili Štúrov pamätník v Štúrove. Vzbudilo to nevôľu časti občanov Štúrova, najmä maďarskej národnosti.

Svoje odmietnutie vyjadrili pri odhaľovaní pamätníka veľkým transparentom, ktorý zavesili na Most Márie Valérie (bola to dcéra cisára Františka Jozefa, ktorý dal popraviť aradských mučeníkov po Világoši v roku 1849). Jeho text: „Ponížili ste Štúra, keď ste po ňom pomenovali maďarské mestečko, ktoré nikdy nevidel, namiesto slovenského, kde pôsobil a ktoré by bolo na neho hrdé, teraz ste ho zneužili druhý raz.“ Pochopiť tento výklad dejín mi robí problém. Ľudovít Štúr žil v rokoch 1815 až 1856. To ešte existovala spoločná domovina Slovákov a Maďarov volaná po našom Uhorsko. Pre Maďarov stále Magyarország. My Slováci sme dlhé stáročia považovali Uhorsko aj za svoju vlasť. Ľudovít Štúr určite. A nebyť skutočne politicky hlúpej maďarizácie nemuselo to skončiť Trianonom. Ľudovít Štúr patrí do spoločných dejín. Na sneme v roku 1847 postupovali s Kossuthom (Košútom) v niektorých otázkach spoločne, v priznaní základných národných práv Slovákom sa nezhodli. Odmietnutie spolupráce so Slovákmi a ich zahnaniu na cisársku stranu prispelo svojou troškou k neúspechu revolúcie. Historik D. Hájek k tomu poznamenáva: „Keby bolo zo strany vládnuceho (maďarského) národa došlo k vnímaniu iných národov a národností ako partnerov … dodnes azda mohol v strednej Európe existovať úžasný, silný a demokratický štát.“ Keby bolo keby, boli by sme v nebi. Pritom v čase Štúra a Kossutha Maďari oprávnene vyčítali Viedni to, čo v nasledujúcich desaťročiach sami robili „omnoho dôslednejšie, s väčšou vášňou“ iným.

Poniektorí občania Slovenskej republiky maďarskej národnosti považujú postavenie pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove za druhé poníženie po premenovaní mesta v roku 1948. Ako môže byť ponížením postavenie sochy človeku, ktorý pre Slovákov znamenal určite to, čo pre Maďarov István Széchenyi a k tomu na území Slovenskej republiky! Poniektorým odporcom prekáža aj smer Štúrovho pohľadu, ktorý upiera na ostrihomskú baziliku. Pre Slovákov, aspoň tých skutočných vlastencov, je Ostrihom symbolom spolupráce predchodcov dnešných Slovákov s predchodcami dnešných Maďarov pri vzniku uhorského štátu. Dodnes sa pýšime, že aj slovenskou zásluhou sa vrátilo sídlo prímasov z Trnavy do Ostrihomu. A veľmi sme hrdí na investora ostrihomskej baziliky Slováka Alexandra Rudnaya. Tak Štúrovo a Štúr, tak Ostrihom a Rudnay sú naše spoločné dejiny. Príkladov je na tisíce.

Už nejakú chvíľu rozmýšľam o ďalšej pripomienke (pamätnej tabuli) na Ľudovíta Štúra. V Rábe. Pre nevedomcov v Győri. Ľudovít Štúr tam navštevoval dva roky nižšie gymnázium, kde, ako tvrdí on sám i historici, sa národne prebudil. Aj rábskej škole a profesorovi L. Petzovi vďačíme, že si Štúra a jeho dielo uctievame. Vyzývam najmä evanjelickú cirkev, aj tú maďarskú i ostatných priaznivcov, aby napomohli tejto myšlienke.

Jozef Schwarz

Foto: Imrich Fuhl