Kľukaté sú cesty osudu. Nielen jednotlivcov, ale aj štátov a ich predstaviteľov. Pred sto rokmi sa rozišli cesty Slovákov a Maďarov.

Nebol to bezbolestný rozchod. Maďarsko neuznávalo právo na štátny rozvod. „Rodinné hádky“ vyvrcholili na jar a v lete roku 1919. Pohli sa vojská. Rozhodujúcimi činiteľmi udalostí v tom čase boli Vavro Šrobár ako minister česko-slovenskej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska a na strane maďarskej Béla Kun.

Poznali sa aj osobne. Zo segedínskeho štátneho väzenia. V rokoch 1907 a 1908 si Šrobár a viacerí slovenskí národovci (vrátane Andreja Hlinku) odpykávali tresty za snahu o slovenskú rovnoprávnosť. Vtedy tam sedel aj Béla Kun. „Do mojej cely chodieval veľmi často, hoci vedel, že ma vyrušuje, prišiel, sadol si a neustále sa pokúšal zavádzať debatu“, spomína Šrobár. Vo svojich zápiskoch uvádza, že bol fanaticky veriaci marxista, študoval Marxov Kapitál. „Mnoho sme s ním o tejto knihe debatovali, pohádali sa a zase sme sa zmierili“. Hoci ich spájala nenávisť k maďarskej šovinistickej vládnucej klike a mali spoločný cieľ zvrhnúť toto kruté panstvo, ich prostriedky neboli totožné. Kun chcel zachovať Uhorsko v celistvosti, Šrobár nevidel možnosť, aby Slováci zotrvali v tejto štátnej formácii. Kuna charakterizoval ako materialistu, seba idealistom. Nezhodli sa ani v otázkach etiky. Počas väzenského pobytu viedli týždne trvajúce debaty, v ktorých chceli jeden druhého presvedčiť. Kun zostal neoblomným. Začiatkom leta 1908 si ročný trest odsedel. „Lúčili sme sa dosť srdečne, ale predsa som len cítil nejaký tieň medzi nami“.

Podľa Šrobára sa zdalo, že sa rozišli navždy. Po desiatich rokoch sa Kun zjavil v decembri 1918 v Pešti a po vyhlásení diktatúry proletariátu po 21. marci 1919 mu odkázal, že pošle list, v ktorom sa osvedčí, že uznáva integritu československých hraníc… Revolúcia v Maďarsku sa rozhorela, nastal čas, aby bývalí spoluväzni po rokoch opäť debatovali.

Schôdzka bola na Kunovo naliehanie 5. mája 1919 v župnom dome v Komárne. Deň po tragickej smrti M. R. Štefánika. Dôvodom stretnutia nebola snaha zaspomínať si na staré časy. Ako uvádza Šrobár: „Po krvavom prepadnutí našej posádky v Komárne, nemal som vôle sa s ním zísť. Ale, mal som brata Jozefa, kňaza v Kostelci (Kestúc) pri Ostrihome, ktorého internovali a hrozili mu smrťou. Chcel som ho dostať na Slovensko z maďarských rúk. Pod touto podmienkou zvolil som k schôdzi“. Na tej došlo aj k rozpomienkam na Segedín, ale venovali sa predovšetkým súčasným udalostiam. Kun medzi iným ubezpečoval Šrobára, že „moja vláda bude trvalejšia v Maďarsku ako tvoja na Slovensku“. A na okraj vzájomnej budúcnosti Kun povedal: my predsa budeme žiť v pokoji ako dobrí susedia.

Za dvadsaťpäť dní po Komárne vydal rozkaz maďarským červeným gardám, aby začali ofenzívu proti Slovensku.

Jozef Schwarz