Médiá samotné sa ešte v minulom storočí s dobrým úmyslom onálepkovali prívlastkom siedmej veľmoci.

Čo už, požívali v očiach verejnosti rešpekt, pričom mnohé predpoklady – najmä dosah a aj viac či menej otvorené dvere tam, kam iní nemohli, ich v kombinácii s osobnostným potenciálom novinárov posúvali na spoločenský piedestál. Aj preto im pospolitý ľud, a teda čitatelia, poslucháči i diváci, v trhovej ére už skôr konzumenti, s rôznou názorovou hladinou predsa len dôverovali.

Po politických zmenách vo východnej Európe, vrátane Maďarska aj samostatného Slovenska, sme si od prelomu tisícročí začali privykať na hodnotiace tvrdenie, že médiá sú „strážnym psom demokracie”. Nuž, aj tu zrejme platí – kde ako... Pretože napriek nie raz enormnej až nadľudskej sily žurnalistov vyložiť svetu „pravdu na stôl“, pričasto platí okrídlená múdrosť o tom, že „psy brešú a karavána ide ďalej”. A tak – najmä v internetovom čase, keď na jednej strane rôzne „fejky” zanešvárili mediálny priestor, na strane druhej zasa stovky kvalitných blogerov dokážu myšlienkovo zaujať viac ako, žiaľ, pričasto schematicky zošnurovaní a opatrnou „samoreguláciou” či vydavateľmi pritisnutí k stene profesionálni redaktori, reportéri, publicisti a komentátori, ocitli sa nie raz aj vážené médiá na priam žiletkovom balansovaní dôveryhodnosti a nepredpojatosti.

Nastáva otázka: v akom svetle mediálnej mašinérie priam v gulášovom kotle informačného pretlaku až nepreberného chaosu objektívnej hodnovernosti vnímame noviny, časopisy, rozhlas., televízne či internetové formáty národnostných menšín? Časti médií slúžiacich v štátoch EÚ so zákonne uznanými menšinami na ich kultúrny, jazykový a duchovno-ľudský rozvoj? A teda či a ako sa „nepísané” pravidlá hry v národnostných médiách prejavujú v živote a najmä tvorbe slovenských novinárov v Maďarsku? Teda mojich kolegov, ktorým, predpokladám, „nehrozí” ani v najmenšom manipulácia, šikanovanie vydavateľom, zákazy šéfredaktora, ba ani témy, ktoré majú náznaky tabu.

Pretože národnostné médiá, a tak sa na tie slovenské v Maďarsku dívam aj v čase, keď nad Dunajom poletujú pavučiny babieho leta, predsa len majú výnimočnosť svojho zásadného poslania: okrem informovanosti práve im a najmä im prislúcha pozitívnym spôsobom vplývať na všetkých, ktorí načúvajú tlkotu slovenskosti. Motivovať ich, povzbudzovať, ochraňovať, oduševňovať, vlievať im nádej. Rozmenené „na filiere“ – byť ich duchovným tútorom a v tom najlepšom i kultúrno-jazykovým mentorom.

Nedávno sme si na túto aj ďalšie iné témy podiškurovali spoločne pod Pilíšom. Deň slovenských novinárov v Mlynkoch ma, priznám sa, v tom najpríjemnejšom pohladil na duši. Hoci, celkom prirodzene, jesto čo vylepšovať, naprávať. V ešte výraznejšom nastavení podpory domovského štátu skrze Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku, ako to nastolila aj jej predsedníčka Alžbeta Hollerová Račková, aj v uplatňovaní opodstatnených „nárokov” vo vzťahu k materskej krajine tak, ako to v odbornom príspevku o potrebe uvoľnenia „ventilu” verejnoprávnych RTVS a TASR pre nepochybne užitočné kultúrno-duchovné potreby našich krajanských médií vo svete načrtol Imrich Fuhl, konateľ Neziskovej spoločnosti SlovakUm, vydavateľa týždenníka Ľudové noviny.

Dozaista budeme v načatom pokračovať, akiste aj tu, na stránkach „Ľudoviek“. A nielen iba preto, že – ako sme už nie raz boli poučení slovensko–slovenskou históriou Horných a Dolných Uhier 19. storočia – takéto a im podobné dialógy Slovákom súcim na slovo sú z oboch strán nášho spoločného Dunaja osožné. Akože to napísal František Kutlík, syn a kňaz z rodu evanjelického farára Jána Kutlíka st., v spomienkach na časy, keď jeho otec, dôstojný pán Ján Kutlík pôsobil na Dolnej zemi a pravidelne si dopisoval s Ľudovítom Štúrom, pričom v Slovenských národných novinách aj publikoval? „Môj otec bol a to je telom a dušou Slovák, preto z nás všetkých ani jeden maďarónom nebol. My doma nikdy nie ináče len slovensky sme rozhovor viedli, takže žiadnemu z nás ani nenapadlo ináče hovoriť. (...), vernosť k slovenčine nik nám zrušiť nemohol.”

Prímer a príbeh, ktorý je hodný nasledovania a osvojenia v pozitívnom oprašovaní našej národnej histórie. Prekračuje nielen stáročia, ale dnes už aj pomyselné hranice. Aj preto v týchto riadkoch si dovoľujem vyjadriť vďaku za bádanie a autorský vklad Anny Kováčovej, bývalej riaditeľky Výskumného ústavu Slovákov v Békešskej Čabe, ktorá príkladné slovenské horlenie Kutlíkovcov uvádza vo svojej knihe Po stopách slovenskej minulosti Budapešti.

Ľudo Pomichal