Kto by to bol čo i len tušil! Veď iba nedávno, keď sme si počas novoročnej polnoci priťukli na zdravý a pohodový rok 2020, sme mali hlavy plné plánov. Náš krajanský svet – a v ňom v jeho celoročnom kalendári napevno ukotvené kultúrno-spoločenské, literárno-umelecké, folkloristické či iné aktivity Slovákov v Maďarsku, nás v tom najlepšom oprávňoval k ozaj tvorivým až smelým predsavzatiam. Z roka na rok sa totiž presviedčame, že tam, kde niet núdze o kreativitu a fantáziu, s dávkou dobrej vôle a v spoločenstve, v ktorom vládne tímová pohoda a priazeň, jesto veľa priestoru na objavnosť nových zážitkov.

V tomto duchu, keď Slovač pod pravým brehom Dunaja dokáže s jej príslovečnou bezprostrednosťou a odvekým pohostinstvom naladiť sa na rovnakú ľudskú „vlnovú dĺžku“, najmä však vzájomnú empatiu (veď stále viac Slovákov zo Slovenska prichádza na tradičné podujatia v gescii CSSM, ZSM či miestnych slovenských samospráv a ďalších inštitúcií a organizácií), sme sa vopred v mysli hotovali aj na tradičný a stále obľúbenejší výstup na Pilíš. Záhadný a zajedno aj zákerný a doposiaľ vedou „neodkódovaný“ COVID-19 nám však, ako mnohé všetko ostatné príjemné a navzájom nás oduševňujúce, tejto radosti nedoprial. Musíme teda oželieť kultúrno-spoločenskú a zároveň vďaka turistickému chodníčku aj zdraviu osožnú tretiu májovú sobotu v Mlynkoch, rámcovanú aj spomienkou na nezištného diplomata a pre mnohých z nás vzácneho priateľa Juraja Migaša. Aby sme sa v duchu „tichého plánu“ o tom, ako koronavírusu vykrútime krk, s nádejou povzbudzovali myšlienkou, že predsa aj na jeseň je pod Pilíšom nádherne, až sugestívne.

Zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, zmenila celosvetová pandémia a prirodzené reštriktívne opatrenia uskutočňované vládami našich domovských štátov (v rámci bezpečnosti a starostlivosti o zdravie občanov) nielen naše ctihodné plány, ale aj normy správania, sociálneho kontaktu. Ba ešte viac: zasiahla do našej práce, myšlienkových pochodov, všednej sebarealizácie. Citeľne sa to dotklo – a uviedol som iba jeden príklad za mnohé – aj pulzujúceho života v oblasti, o ktorej sme ani netušili, že môže byť zraniteľná. A predsa je! Lenže, žijeme a naše príbehy musia pokračovať ďalej...

Pri pomyslení na to, že naši predkovia – staré mamy či praotcovia, museli aj trpkejšie zakúsiť a prebiť sa nevľúdnymi časmi, aktivujeme v sebe nielen potrebný pud sebazáchovy, ale aj odhodlanie činmi sa im prirovnať. A teda vo výnimočne nastavenom režime aktivít povzbudzujúcich hrdosť na dedičstvo slovenských predkov a ich jazyk, vari i viac emotívne a s väčším nasadením sa snažíme vytvoriť adekvátne formy vzájomnej komunikácie. A to v takom duchu i obsahu, aby sme sa nielenže prehrýzli „rúškovou“ bariérou sociálnej izolácie, ale aj čo-to zmysluplné a hodnotné ponúkli krajanom a priateľom rovnako sa boriacim s už zunovaným heslom „zostaň doma“.

Našťastie, sú tu moderné technológie, prostredníctvom ktorých sa k slovu dostal virtuálny formát našich snáh. Ku cti Slovákom v Maďarsku slúži, ako dynamicky sa vyrovnávajú s deficitom priamych ľudských zblížení. Webová stránka týždenníka Ľudové noviny – luno.hu, portál oslovma.hu, facebookové stránky, profily a statusy organizácií Slovákov v Maďarsku, ako aj osobné statusy používateľov FB – to všetko prakticky v nepretržitom online kontakte vo dne v noci, sa stali živou platformou tvorivého prístupu našej Slovače v Maďarsku. A nielen to. Veď práve prostredníctvom kontaktov na Facebooku vtiahli Ľudové noviny a Slovenské divadlo Vertigo do deja aj priateľov v širokom krajanskom zahraničí. S neobyčajným zážitkom som si popočúval aj ja, sediac doma v Bratislave, úryvky z próz či básne z dielne popredných literátov vrátane našich slovenských v Maďarsku počas soboty 11. apríla – pôsobivého Dňa poézie. Aj preto, napriek odstupu času, tlieskam našim Slovákom v Maďarsku za tento vskutku úctyhodný počin!

Čas, ktorý žijeme, nás utvrdzuje v poznaní, aké dôležité je nielen chlebom sa nasýtiť, ale nachádzať aj duchovnú poživeň. Stáva sa – napriek našej izolácii rôznych stupňov – hoci dočasne na diaľku, „internetovým prienikom citov“, skúškou odolnosti, próbou vzájomnej podpory. Potrebujeme ich ako už dávno nie. COVID-19 sa totiž stal nielen kódom našej individuálnej trpezlivosti, ale aj kolektívnej súdržnosti a tolerancie. Možno si ani neuvedomujúc, ako sa tieto poryvy vyplavujú na povrch sťaby pozitívne endorfíny šťastia práve v tieto dni, týždne. Je máj, lásky čas...!

Ľudo Pomichal