Pane, daj nám vodu života! Strohá myšlienka, veľavravná prosba a zajedno i skromná výzva. Sprevádza ma po celý život, od krstu, ktorý ctihodný pán farár Janko, vykonal v evanjelickom chráme v Senci po mojom narodení v októbri 1957. Nech čitateľa, vnorivšieho sa do nasledujúcich riadkov, neuvediem do omylu: tento prívet zo Slovenska nie je o mne, aj keď s mojou osôbkou súvisí prinajmenej tak, ako so stovkami, ba tisíckami potomkov Slovákov z Dolnej zeme, ktorí sa pred viac ako siedmimi desaťročiami rozhodli navrátiť sa z vtedy pre Slovač nie príliš vľúdneho Maďarska na rodnú hrudu.

Spomenutý nápis zvestuje kvapôčku Božej milosti na vitráži, skvejúcej sa nad oltárom chrámu. Vystavali si ho z prisľúbených príspevkov štátu, najmä však svojím mozoľnatým pričinením presídlenci z Pitvarošu, Nadlaku, Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša, Veľkého Bánhedešu a ďalších mestečiek a obcí, z ktorých hľadali budúcnosť pre svoje rody vo vtedajšom Československu. A keďže odjakživa ich životy boli prepojené duchom Tranoscia, modlitbami a spevmi v evanjelických chrámoch Dolnej zeme, nemali väčšej túžby, ako vo výsostne katolíckom Senci s podčiarknutou maďarskou vravou na každom kroku, spájať slovo Pána s ich slovenskosťou vo vlastnom chráme.

Hoci nie vždy bezproblémovo, predsa ich nádej zostala vyslyšaná. Navyše, významne ju dotvárala, ba určujúco ovplyvňovala osobnosť človeka – mysliteľa v službe Pána, ktorý ich oduševňoval, s najlepšími úmyslami povzbudzoval a tvárnil. S bázňou milosti Božej v nich posilňoval vieru a nádej nielen posolstvami Písma, kázňami, bohoslužbami, sviatosťou prijímania večere Pánovej počas najväčších kresťanských sviatkov, ale – a predovšetkým – svojou ľudskou podstatou. Pretože v osobnosti vzácneho jubilanta – pána profesora Dušana Ondrejoviča, evanjelického farára, pedagóga, filozofa – „kantovca“, kresťanského a teologického architekta moderného premostenia myšlienok Herdera, Hegela, Jána Kollára, ale aj Karola Kuzmányho či Michala Miloslava Hodžu a ďalších štúrovcov, získali zmysel vnímania Slova skrze skutky v nadčasovosti ich žitia a bytia.

Rodák z Turíčiek (obec neďaleko Lučenca je dnes súčasťou Cinobane) oslávil 30. mája tohto roku nádhernú deväťdesiatku. Pričom celých 45 rokov svojho života, až do roku 2003, posvätil službe ducha v prepojení na celé generácie formované v rodinách v prepojení na Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Senci, ako aj v okolitých fíliách – v Reci či na Novom svete. Od roku 1977 bol docentom a neskôr profesorom na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, ktorá bola aj vďaka jeho angažovanosti prijatá medzi fakulty UK v Bratislave. Stal sa jej prvým porevolučným dekanom po roku 1989. Je držiteľom významných ocenení vrátane Pamätnej medaily rektora Univerzity Komenského pri príležitosti 80. výročia univerzity.

Môžbyť, po ozaj iba úkosom spomenutej faktografie zo života výnimočnej osobnosti, ktorý s milovanou, žiaľ, už nebohou manželkou Miladkou, sa tešil a dodnes teší harmóniou okysličenej rodinnej idylke v porozumení a láske ich troch detí (Svena, Torstena a dcéry Ingerborg pokračujúcej v službe ducha po vzore svojho otca, ktorý bol aj školiteľom jej záverečnej diplomovej práce pred inštaláciou za farárku), vznikne „nedopísaný“ odkaz: a aké prepojenie viaže nášho oslávenca so Slovačou v Maďarsku, so slovenskou Dolnou zemou?

Ohromné, hmatateľné, a ľudsky priam fascinujúce. Zakaždým keď sa mi pošťastilo v Senci stretnúť, ba neskôr v jeho rodinnom dome aj navštíviť ctihodného pána Ondrejoviča, zahrnul ma množstvom otázok. „Ľudo môj (ten blízky vzťah pramení nielen preto, že ma pán farár konfirmoval, ale aj pre jeho desaťročia trvajúci priateľský vzťah k celej našej rodine...) – a ako sa má...“ A zrazu množstvo mien, blízkych priateľov v kňazskom stave, jeho absolventov. A tak, keďže už celé desaťročie počas pôsobenia v ÚSŽZ sa stretávam s mnohými evanjelickými farármi najmä na slovenskej Dolnej zemi, vždy v tom najlepšom nechával pozdravovať – či už ctihodnú sestru farárku Hildu Gulácsiovú Fabulyovú, putujúcu evanjelickú farárku v Maďarsku, už bývalého biskupa v Novom Sade Samuela Vrbovského, brata farára v Iloku Dušana Sajáka, ale najmä jeho študentov – z celého radu novej generácie evanjelických farárov vo Vojvodine spomeniem aspoň jedného, vari najobľúbenejšieho, pána farára Igora Feldyho v Starej Pazove.

Často sa na Slovensku po jeho príchodoch na letný čas do rodnej Modry stretávam s Dušanom Tóthom, evanjelickým reverendom z kanadského Toronta, priateľom pána Ondrejoviča. Nikdy sa nezabudne so šibalským úsmevom opýtať: Ako sa má Dušan? Drží sa „chlapec“? Na diaľku mu týmto aj za nášho oslávenca odkazujem: drží! V zdraví i duchovnej pohode. Ba – vlastne, ako to vyjadril Dušan Ondrejovič v závere troch pokračovaní rozhovoru s Martinou Kováčikovou v týždenníku evanjelikov na Slovensku Lutherus, keď sa ho pýtala na krédo, originálne biblické posolstvo? „Dávidov žalm: Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! On odpúšťa Ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje choroby.“

Za všetkých, ktorí si Vás, pán profesor vážia, a majú Vás radi – či už na Slovensku, alebo na Dolnej zemi: „Živio, pán Ondrejovič!“

Ľudo Pomichal