Mám kolegu, ktorý, keď reč v našich debatách – a vcelku často – sa začne krútiť okolo stále tajuplnosťami zahaleného príbehu Sándora Petőfiho, nikdy nezabudne pripomenúť, že by ho otituloval nevďačným prívlastkom „najväčšieho slovenského odrodilca“.

Ale, ruku na srdce, čo by sme dnes aj my, Slováci, mali z potomka Slovákov (najmä Mária Hrúzová – Alexandrova matka s predkami z Turca, je presvedčivým potvrdením kľúčového, žiaľ, v torbe nenaplneného slovenského posolstva básnika...), ak by sa mladý burič nebol „zasekol“. Teda nepretvoril sa „v absolútneho Maďara“ po neúspešnom intermezze –– štúdia, či skôr voľkania si, hýrenia a leňošenia, možno i rozčarovania v evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici.

Práve v meste pod Sitnom mladý Alexander v rokoch 1838-39 napísal aj svoje nezachované štyri básnické prvotiny v slovenčine. Z dostupných prameňov nevedno, či a ako komunikoval s Andrejom Sládkovičom, takisto študentom lýcea. Kým však pevec slovenskej prírody a ľudu – Detvana či Maríny – bol na Trojičnom námestí viac opantaný svojou múzou v rodine Pischlovcov, v mladom Petrovičovi sa zrejme už tu formoval jeho vzťah k maďarstvu. Nuž a od svojich dvadsiatich rokov, keď sa definitívne rozhodol, že je Maďar, aby to aj viditeľne proklamoval, posledných šesť rokov svojho búrlivého a básnicky mimoriadne plodného života sa podpisoval iba ako Sándor Petőfi. Vo svojich veršoch neskôr vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.“ Práve jeho slovenský pôvod mohol byť aj dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.

Nech už by bolo tak či onak, išlo o slobodnú voľbu básnika, ktorý však nezanevrel na slovenské prostredie Horného Uhorska. Napokon, muselo v ňom pretrvať Sándorom zrejme dobre utajované „slovenské ševelenie duše“... A veď značná časť jeho života sa formovala v slovenskom prostredí: ešte Petrovič bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školy v jeho milovanom Aszóde, bol štiavnickým spolužiakom Sládkoviča, ako 10-ročného ho v evanjelickom chráme v Pešti v slovenčine konfirmoval Ján Kollár, materinským jazykom mu bola slovenčina. Sotva by sa pod Alexandrov maďarský prerod podpísal akýsi jeho „trucovitý hnev“ iba preto, že ako študentovi lýcea sa mu vysmievali pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou. A či naopak...?

Môj najnovší „mikropríbeh“ so Sándorom Petőfim, v ktorom mi v útlej knižočke cestopisov a listov z ciest po uhorskej zemi, ba i nakuknutia do Podkarpatskej Rusi, ponúka množstvo jeho talentom pozorovateľa vycibrených reportáží a glosovaných skicárov, ma utvrdil v poznaní, že vlastenecky emotívny Sándor mal predsa len sklony obdivovať i nemaďarské prostredia. A aj keď po prvý raz v slovenčine vydanom dielku „Putovania Sándora Petőfiho“ s podtitulom „Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu“ (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava, 2020) tu i tam nezabudne na ironický úškrn nad niečím rýdzo slovenským v Horných Uhrách, vyznievajú mi postrehy v tom čase redaktora časopisu Peštianska móda predsa len pozitívne.

Napriek tomu, že z putovaní, ktoré začal 1. apríla 1845 na peštiansko-prešovskom dostavníku, mu ujde príkrejšia slina (napríklad o Košiciach toho času píše: „Samo mesto je pekná, veľmi pekná mŕtvola. Niet v ňom života.“ A nadraďuje i krásu šťavnatejších Maďariek v Pešti oproti košickým devám – „čajočkám“...), jesto veľa pochvalného na slovenské reálie toho času zo Sándorovho pera. Okrem pobytu v Levoči či Prešove napríklad aj z jeho čo i len jednodňového zotrvania v Kežmarku 4. mája 1845. „Kežmarku som venoval iba jeden deň, a to som pre celodennú slotu nevidel Tatry práve odtiaľ, odkiaľ ich vidno najlepšie. No mal som i šťastie, lebo na druhý deň sme odchádzali skoro ráno a Tatry sa ukázali v celej nádhere. Vyzerali ako spiaca krásavica, ktorá zo seba zhodila prikrývku, čo zakrývala jej vnady. Chvíľu som sa díval, opitý krásou, ibaže potom – možno na drkotanie voza – krásavica precitla a zahanbená zahalila sa perinou hmly. Tatry... krásavica.“

Čo dodať k Petőfiho očareniu? Okrem odporúčania siahnuť po jeho „Putovaniach“ prvý raz v slovenčine, iba ak moje autorské svedectvo a stotožnenie sa s básnikom. Tieto riadky totiž píšem v nočnom septembrovom čase v jednom z kežmarských penziónov v predtuche nového jasného slnečného dňa, v ktorom sa tatranské štíty vrátane Lomnického opäť odhalia v pohľadoch od Kežmarku v tej najplnšej paráde. A aby som „kopíroval“ Petőfiho vnemy po 175 rokoch, ráno vyrážam do Levoče.

Ľudo Pomichal