Spolok slovenských spisovateľov vydal v júli 2020 knižku – cestopis Alexandra Petroviča pod názvom Putovanie Sándora Petőfiho. Zaujímavý a záslužný počin. Všeličo sa dočítate, všeličo sa dozviete. Aj potvrdenie, prečo je Alexander v slovenskej pamäti zapísaný predovšetkým ako odrodilec.

Obojstranne rodený Slovák sa prerodil na Maďara. Prijatie maďarskej identity a, samozrejme, talent ho doviedli na post vynikajúceho maďarského básnika. Svoje novoprijaté maďarstvo dotiahol do revolučnej dokonalosti.

Nekrivdím básnikovi zdôrazňujúc jeho zapretie rodnej slovenskosti? Nech o tom prehovorí sám Alexander. V roku 1845 sa vybral z Pešti prešovským dostavníkom na východ. Prechod mestečkom Asód (Aszód) asi 40 km na východ od Pešti mu pripomenul mladosť. Tri roky tu chodil do školy (poznamenávam, že Asód v tom čase bol výrazne slovenským a učiteľ Štefan Koreň slovenský vlastenec) a ako píše: „Tu som začal písať básne, tu som sa prvý raz zaľúbil, tu som sa prvý raz chcel stať hercom“. S túžbou po herectve sa zveril učiteľovi a ten to oznámil otcovi. Ako to skončilo? „Od môjho bezbožného úmyslu stať sa hercom ma odrádzal otcovskými radami, ktoré boli aj po niekoľkých týždňoch viditeľné na mojom chrbte a citeľné v rôznych zákutiach mojej duše“. Azda odvtedy sa datuje jeho ťažké srdce na všetko slovenské, vrátane vlastného pôvodu a oči i ostatné má výlučne len pre „maďarskô“. Po návšteve Košíc píše: „Bola taká zima, že som sa iba schúlil do jedného kúta v kabíne. Svitlo chladné, hmlisté, zachmúrené ráno. A v mojom srdci zostane presne taká trvalá spomienka na Košice, kde som takmer nezačul maďarské slovo“.

V Levoči s nechuťou prijal, že tamojším pekným dievčatám nebúšili srdcia pre maďarský jazyk. „Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj dušou… pre ozajstnú maďarskú dievčinu … by som sa aj oženil“.

Nesúdim, ale porozumenie skutočne veľkého maďarského básnika pre svojich slovenských súkmeňovcov nebolo bohvieaké...

Jozef Schwarz