Známy maďarský etnológ, spevák a gitarista, nositeľ Kossuthovej ceny Ferenc Sebő povedal, že tradície netreba opatrovať, veď nie sú choré, netreba ich ani strážiť, veď nie sú v zajatí, prežijú iba vtedy, ak ich prežívame aj my. Sú to vzácne myšlienky, hlavne v súčasnej dobe, keď stále hľadáme nové možnosti ako zviditeľniť našu kultúru, naše zvyky, naše tradície. Ale popri hľadaní si vždy uvedomujeme, že sa našich tradícií musíme dotýkať jemne, aby nám neunikli medzi prstami, ale pritom silne, veď nechceme, aby sme ich stratili.

Táto dvojakosť nás sprevádza po celý život, ale najlepšie ju asi pociťujú ozajstní nositelia ľudových tradícií, folkloristi. Vedia, že musia zachovať dedičstvo, ktoré pre nás zanechali naši predkovia a vedia aj to, že to dedičstvo musia nejako priblížiť stále sa meniacim podmienkam tak, aby nestratilo na svojom pôvodnom význame a výzore a bolo príťažlivé aj pre súčasné generácie. Závidím tým, ktorí sa jednej veci vedia dlhšie venovať, dokážu jej podriadiť hoci aj všetok voľný čas, niekedy aj samotný život. Neustále skúšať a zdokonaľovať sa si vyžaduje silné srdce a potrebný prístup, ktorý, musím sa priznať, mne chýba. Neviem, ako by som mohla chodiť každý týždeň (niekedy aj týždenne viackrát) na skúšky a skúšať dlho to isté, kým to nie je také perfektné, aby bol spokojný aj vedúci súboru či kapely.

Podobnú prácu vykonávajú členovia kapely Csibaj Banda, ktorá patrí k najmladším ľudovým skupinám medzi Slovákmi v Maďarsku. A predsa v tomto roku už oslavuje desiate výročie svojej existencie. Pomaly „puberťáci“, nie? A pritom za desať rokov dosiahli také uznanie, o akom mnohí dlhé roky iba snívajú.

Tiež si vážim Kétšoprončanov, ktorí (aspoň mne sa tak zdá) začali proces zachovávania tradícií formou speváckeho zboru iba nedávno, a už vychovávajú novú generáciu spevákov a hudobníkov, ktorí po nich prevezmú štafetu. Vedia ich prilákať a vedia ich aj podchytiť, aby sa spoločné dedičstvo zachovalo. A takto spolu prežívajú tradície, ktoré nás spájajú silným putom, ako rodina.

Eva Fábiánová