Hoci máme za sebou neprajný až pekelný rok, predsa v sebe živíme nádej, že môžbyť po jari, v ktorej rozkvitá nový život, svitnú s tichou mierou optimizmu aj naše predstavy o milosrdnejších všedných dňoch. Hoci nám prelom rokov, čudné až nebývalo clivé sviatosti Vianoc, či príchodu nového roku s doteraz nepoznaným prívlastkom „sociálneho odlúčenia a dištancu“ od našich najbližších alebo širšej rodiny vyslali dosť varovný signál. A priebežné týždne i priamo naznačili, že nový med z agátov tento rok ešte zďaleka nemusí mať také vábivé chute a vône, než na aké sme zvyknutí. Čiže radšej v pokore a opatrnosti si snujme povestné medové motúzy...

Priečilo by sa však kánonom našej oživovanej viery v lepšie, ak by sme podľahli pokušeniu skepsy, poddajnosti pandemickej atmosféry. Nebodaj rezignácii na to, že, ako sa vraví, aj na našej ulici zasa raz zasvieti slnko. A koľkože je takých ulíc, mestských tried, väčších i menších obcí v župách, ba sem-tam ešte aj nostalgických sálašov, kde v domácnostiach, školských zariadeniach, spoločenských a kultúrnych inštitúciách či iných pracoviskách, kde i spod rúšok začuť slovenskú reč. Kde napriek všetkému „zlému snu“, sa Slováci v Maďarsku motivujú, navzájom povzbudzujú, tvoria. Posilňujúc sa pravdami predkov, vrátane okrídlenej múdrosti – „radšej dúfať, ako zúfať“.

Tak mi prichodí, že aj v kontexte podobných nadčasových premýšľaní o našich životoch i o nás – či už v individuálnom rozjímaní, alebo z času na čas, ak je to čo i len trochu možné, aj počas priamych stretnutí v merkovaní zásad zdravotných a bezpečnostných aspektov – sa nám akiste vybavujú ešte v pamäti sekvencie z ľúteho roku 2020. Na príkoria s ním spojené, možno sem-tam i občasnej radosti, ktorú nám však iba v skromnosti doprial. A popri tom si s pietou zaspomíname aj na vzácnych ľudí spomedzi Slovákov v Maďarsku, ktorí sa, žiaľ, už v čase pandémie, k nášmu všeobecnému a neskrývanému žiaľu, pobrali do večnosti. Ba práve teraz, keď času jesto div nie viac ako ručičky hodín denne dokážu odkrútiť, sa nám ich pripomienky vyjavujú intenzívnejšie aj vďaka ich pestrému, rozmanitému, najmä však mimoriadne prínosnému dielu a tvorivým stopám, ktoré po sebe pre všetkých z nás zanechali.

Alexander Kormoš (78), poeticky a vlastenecky ladený literát a publicista, pevec slovenskej reči – santovský rodák spod Pilíša, Ladislav Petro (84), mysľou sa vždy z Budapešti vracajúci pedagóg, spisovateľ – dokumentarista a priam vzorový príklad horlivej slovenskosti spomedzi budapeštianskych Slovákov – do svojho rodiska v Šámšonháze, malej dedinky učupenej medzi kopcami Severnej vrchoviny, Ján Šutinský (76), mimoriadne obdarený historickou pamäťou po svojich hrdých predkoch dolnozemského Pitvarošu navrátivší ako výnimočný hudobný pedagóg emotívnosť starých ľudových pitvarošských piesní aj do čabianskeho a iných slovenských prostredí.

Iba skice v niekoľkých slovách a myšlienkach. Koľko ale desaťročí nevýslovného dennodenného odhodlania, často v potu tváre do „pozitívneho roztrhania sa na všetky strany“. Najmä ale v celkovom úsilí, ktoré po týchto troch jedinečných osobnostiach národného obrodenia, povznesenia a v tom najlepšom esencie slovenskosti, zostalo v ovocí ich zbierok básní, navždy poučného žriedla kníh a skomponovaných hudobných skvostov, nevraviac o vedomostiach, ktoré vštepovali počas života svojim žiakom. Práve z nich sú dnes mnohí nasledovníci a pokračovatelia čulého a nádejného slovenského života v Maďarsku.

Výnimočný triumvirát, sťaby trojruža statočných chlapov, nepoddajných a svojim životom a postojom k veci slovenskej oddaných skvostných osobností. Žiadalo sa mi ich aspoň takto prinavrátiť do našich myslí nielen vďaka ich ľudskej i tvorivej viacrozmernosti, ale aj preto, že s úctou k nim si práve v tomto roku pripomíname nedožité okrúhle jubileá dvoch z nich. Ladislav Petro by sa bol v januári 2021 dožil 85 rokov, kým Alexandrovi Kormošovi by sme v apríli zodvihli čašu k jeho osemdesiatke. Životné osudy našich individuálnych ciest, tak ako v ich prípade, aj v nevyspytateľnosti križovatiek sťaby riadených „zhora“, im to však nedopriali.

Nuž, aspoň takto, symbolicky, myslime na nich a najmä ich odkaz, sprevádzajúci nás v ich diele, hoci aj v tak dôležitom akte, ktorý bude pre Slovákov v Maďarsku na ďalšie desaťročie nielen v mnohom určujúci, ale zajedno sa stane aj vážnou skúškou ich charakterov. Nože sa skúmajte v slovenskom sebauvedomení „v procese roka“ – počas sčítania obyvateľstva v Maďarsku, keď s vami začne komunikovať sčítací komisár ohľadom vášho národného cítenia, priľnavosti k slovenskej materinskej reči. Skúste si v tom okamihu spomenúť na ctihodných pánov Kormoša, Petra a Šutinského! Isto viete, ako a čím im môžete ešte raz vzdať hold!

Ľudo Pomichal