Maďarský štát po roku 1918 sa nezmieril s existenciou Slovenska ako štátneho celku, či už bol súčasťou Československa alebo vojnového Slovenska vytvoreného z nemeckej milosti. Maďari od zániku Uhorska budovali sieť svojich agentov, ktorí pracovali v prospech „hungaristických“ cieľov. Počas druhej svetovej vojny vydržovali v Budapešti najrozličnejšie typy emigrantov z okolitých štátov, čo ich stálo veľké peniaze.

Slovenský vyslanec v Budapešti v rokoch 1939 – 1944 Ján Spišiak popisuje návštevu emigranta Jána Hvozdzíka (aj Hvozdík) z 24. apríla 1943. Podľa vyslanca bol to typ maďaróna svojej doby. Proti tomu biľagu, ktorým ho v minulosti častovali, nikdy neprotestoval. V spoločnom rozhovore tvrdil, že Maďarov má rád, vraj s nimi sympatizuje, a to nijak netají. Zo Slovenska (podľa neho) musel odísť, lebo nemohol zniesť spoločnosť, aká tam panuje. A odišiel aj preto, že tam všetko vyžierajú Nemci…

Tento rodák z Parchovian (1886) mal za sebou pomerne úspešnú česko-slovenskú kariéru. Pôsobil ako poslanec parlamentu v Prahe za Hlinkovu ľudovú stranu od 1925 do 1929. Neskôr prešiel k agrárnej strane. Profesiou bol učiteľ a jazykovedec. Známym sa stal ako autor „Zovrubného slovensko-maďarského obojstraného slovníka", ktorý vyšiel v rokoch 1933 a 1937. Po prechode k Maďarom je stálym hosťom predsedníctva vlády, chodí po okupovaných územiach a vedie tam „hungaristické“ reči.

Jeho Maďari vojnu prehrali a on tam zostáva až do smrti v roku 1956. V tom istom roku stihol pod menom János Juhász (aké príznačné!) vydať román Pókhálóban (V pavučine), ktorý má byť satirickým popisom pomerov v predvojnovom Československu a vraj spôsobil diplomatickú roztržku medzi Československom a Maďarskom. Neviem, nečítal som.

Na zamyslenie zostáva, čo viedlo niektorých Slovákov k prechodu na maďarské národné pozície. Len peniaze či urazená osobná pýcha? Alebo „tých tisíc rokov sa neminulo účinku…“

Jozef Schwarz