Posledné dva týždne boli rušné. Takmer akoby sme mali pandémiu už za sebou. Pokračuje jarné zasadanie parlamentu a pravidelne sa stretávame s kolegami aj na schôdzach Výboru národností v Maďarsku. Plenárne zasadnutia sa však naďalej začínajú výmenou názorov na vládne kroky záchrany obyvateľstva pred koronavírusom, avšak vidno aj to, že pokračujúci proces očkovania a rastu počtu zaočkovaných postupne vytvára priestor aj na diskusie o iných aspektoch nášho spoločenského a hospodárskeho života.

Ako to už býva zvykom, do parlamentu bolo predložených množstvo zákonov, predovšetkým v oblasti zmeny modelu financovania a hospodárenia vysokoškolských inštitúcií. Väčšina univerzít totiž prechádza zo správy štátu do správy nadácií. Tie budú síce mimovládne, súkromné organizácie, avšak štát si v nich zachová naďalej rozhodujúci vplyv a predložené návrhy zákonov jednak určujú majetok, ktorý zo štátneho vlastníctva prechádza do rúk nadácie a tiež upravujú postavenie, práva a povinnosti takto vzniknutých organizácií. Ako som o tom písal minule, Národnostný výbor v tomto procese sleduje predovšetkým ďalší osud inštitúcií, kde prebieha výchova národnostných učiteľov.

Medzi predloženými zákonmi okrem tých vysokoškolských sa nachádzal aj návrh novely zákonov súvisiacich so školstvom a tiež novela zákonov potrebných na zjednodušenie niektorých úradných postupov. Stanovisko Národnostného výboru k týmto dvom návrhom, na základe poverenia členov výboru, na plenárnom zasadnutí som prezentoval ja. Čo sa týka novely školského zákona a ďalších predpisov, tam neboli zmeny, ktoré by priamo súviseli s národnostnou časťou verejného školstva. Avšak aj napriek tomu vždy pokladáme za dôležité, aby sme rozpravu o právnom pozadí verejného školstva využili na to, aby sme na plenárnom zasadnutí prezentovali aspekty, ktoré by iným nenapadli, teda všetky, pre národnosti dôležité aspekty školstva. Veď bez našich vystúpení by v budove parlamentu sotva zazneli vety typu „národnosť, ktorá nie je schopná v možnostiach verejného školstva reprodukovať sama seba, postupne stráca azda najdôležitejšiu zložku svojej identity, svoj jazyk”.

Druhý návrh novely zákonov bol z nášho pohľadu dôležitý preto, lebo modifikácia zákona o vycestovaní do zahraničia oprávňuje národnostných občanov, aby vo svojich cestovných pasoch mali svoje meno uvedené aj v jazyku danej národnosti. O túto možnosť bojujeme už vyše desať rokov. Aj preto bolo pre mňa zaujímavé, keď v rozprave všetky parlamentné frakcie vyzdvihli prínos tejto novely a jednotne ju aj podporili. Poďakoval som sa im, a tiež som vyzdvihol dôležitosť zmeny, lebo „…pokiaľ prijmeme fakt, že právo na vlastné meno je základné právo, odvodené od dôstojnosti človeka, veď meno vyjadruje aj identitu danej osoby…”, tak túto novú možnosť bolo načase deklarovať okrem národnostného zákona aj týmto zákonom.

Anton Paulik