Známi československí cestovatelia Miroslav Zikmund (mimochodom zomrel 1. decembra 2021 takmer 102-ročný) a Jiří Hanzelka počas svojej druhej časti cesty okolo sveta zavítali 1. mája v roku 1959 do Budapešti. Mestom boli nadšení.

„Milá Budapešť, rovnako sme ťa zaradili medzi tri najkrajšie mestá, aké sme dosiaľ videli, popri Riu de Janeiro a, samozrejme, Prahy. S obidvoma sa môžeš smelo merať svojou plastikou a zeleňou, svojou výstavnosťou, zrkadlením vôd i prívetivým úsmevom ľudí“.

Podľa ZaH (zaužívaná skratka našich svetobežníkov) Budapešť je „zrelá krásou budapeštianskych palácov i mladá jarnou zeleňou svojich parkov“. Jeden mráčik na ich hodnotení si mesto vyslúžilo. Miléniový pamätník. „V pôvabnom polkruhu antických stĺpov a sôch je tu ako na výstrahu budúcim pokoleniam vtelená do kameňa celá tragédia etatistického poňatia maďarských dejín. V spoločenstve pre nás nepochopiteľnom tu vedľa seba stoja sochy revolucionárov a monarchov, vodcov ľudu a arcibiskupov, ľudí, ktorí tisíc rokov posunovali dejiny silou prebudeného ľudu i váhou korbáča na jeho chrbte. Silný štát bol modlou týchto dejín“. Opakujem, písal sa rok 1959. Avšak ich postreh o maďarskom stotožňovaní štátu s národom je nadčasový. Ja by som dnes ešte opravil slovné spojenie: dejiny Maďarska – na dejiny Uhorska (do roku 1918), ale v maďarčine je to aj tak jedno.

A prečo to všetko spomínam? Všimnite si, že my Slováci si vieme vybrať svoje hlavné mesto veľmi správne. Aspoň čo sa týka ich krásy. Najprv 50 rokov bola ním Budapešť a od roku 1918 Praha. Obidve, podľa odborníkov naslovovzatých patria medzi najkrajšie mestá sveta. K tej kráse sme v oboch prípadoch prispeli slovenským dielom. Prahe sme postavili metro a nielen to. O príspevku k výstavnosti Budapešti by mohol veľa rozprávať Ján Nepomuk Bobula. A nielen on.

Jozef Schwarz