Nedávno som listoval v knihe reportáží Ctibora Štítnického: Maďarské rapsódie vydanej v roku 1956. V reportáži „Pevec lásky a slobody“ sa venuje osudu veľkého maďarského syna Slovenky Hrúzovej z Turca (otca Slováka Petroviča ani nespomenie).

Básnik Štítnický s veľkou dávkou promaďarskej ústretovosti a hodne účelovo píše: „Nie vždy správne vyslovuje matka maďarské slová, keď ich vkladá do úst svojho syna, a predsa z neho vyrastie najväčší maďarský básnik, najväčší Maďar, virtuózne narábajúci maďarčinou“. Dnes vieme, že napriek rýdzo slovenskému pôvodu a matkinej neznalosti maďarčiny sa Petrovič vedome rozhodol pre maďarstvo – stal sa Petőfim, a z hľadiska kvality literárneho výsledku sa rozhodol správne.

V inej reportáži „Cesta veľkých prekvapení“ sa autor pobral na maďarskú Dolnú zem do Békešskej Čaby. Tam naďabil na stopu, ktorá ho priviedla do Sarvaša k pani Irene Paálovej – vnučke básnika Janka Kráľa, revolučného spolupútnika Petőfiho. Opísal jej spomienky. Jeden čas žila v Polomke so starou mamou, vdovou po J. Kráľovi. Poznala pamäti napísané jeho synom Mladenom. Janko Kráľ mal troch synov (dvaja z nich Vladimír a Ján zomreli v mladom veku) a jednu dcéru. Práve prostredný Mladen (zomrel v roku 1940) zabezpečil pokračovanie rodu Král. V pomaďarčenej podobe Szentkirályi. Jazykom rodiny sa stala maďarčina. Syn Vladimír vlastnoručne napísal už v roku 1876 otcovo parte (Král János) v maďarčine a podpísal sa ako Aladár.

Avšak Janko Kráľ určite patrí medzi najvýznamnejších slovenských básnikov. Tak ako Petőfi medzi maďarských. Faktami zostávajú aj niektoré styčné, či paralelné body v ich životoch. Obaja pred revolúciou „stážovali“ u právnika Alexandra Vrchovského v Pešti. Obaja vhupli do revolúcie 1848 bez okolkov a robili ju na celý úväzok. S malým rozdielom – boli na náprotivných stranách. Podľa Štítnického: „Kráľa nadšeného heslami maďarskej revolúcie vešajú v Pešti a oslobodzuje ho z väznice revolučnej Pešti cisársky kat revolúcie.“ Vyzerá to, že Petőfiho revolúcia bola správnejšia. Nuž, keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Ešte jedno majú podobné. Miesto posledného odpočinku. Ani u jedného sme si ním nie istí. Segešvár? Zlaté Moravce? Bajkal? Martin?

Rozdiel medzi J. Kráľom a S. Petőfim je však jeden a značný. V úcte a v kvalite pamäti svojich národov. Hádajte v koho prospech?

Jozef Schwarz