Slovenské dedičstvo skryté v názvoch obcí a miest (I.)

Čo pripomína dodnes dlhodobú a dávnu prítomnosť predkov dnešných Slovákov na viacerých územiach dnešného Maďarska? Predovšetkým slová. Áno, slová, presnejšie názvy, pomenovania, miestopis. Práve tie odhaľujú stopy po veľmožoch, panovníkoch a služobníkoch. Stopy ich pôvodu. Sú to dôkazy, ktoré „uchoval jazyk vo svojej pamäti“. Veľmi dobrým pomocníkom nášho putovania do slovenskej a maďarskej minulosti veľkomoravskej doby (pred zaujatím vlasti maďarskými kmeňmi), do vzniku Uhorska (okolo roku 1000) sú knihy univerzitných profesorov Rudolfa Krajčoviča Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest a Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku. Necháme sa v ďalšom texte viesť ich zisteniami a závermi predovšetkým na území dnešného Pilíša a širšieho okolia. Vieme, že Svätopluk dobyl aj dnešné maďarské Zadunajsko. Každý dobyvateľ musí svoje víťazstvo poistiť a ponechá na mieste „okupačné“ posádky. Tak to bolo aj v Pilíši i celej Panónii. Ich prítomnosť zostala dlhodobo v pamäti a prejavila sa v chotárnych a iných názvoch. Svätopluk i jeho predchodca Rastislav boli (veľko)moravskí vládcovia, vojská boli moravské, Moravci, a tam, kde sídlili, zostali po nich takéto miestne názvy. Upravené ako Moravany, Moravce, v maďarčine Marót (staromaďarčina vývinom nahradila c za t). V Pilíši a ďalej na západ sú to Pilíšske Moravce (Pilismarót), neďaleko Bajny (Boyoth odvodené od boj) tiež Moravce a taktiež pri Vespréme. Všade tam sa našli hradiská a opevnenia. Bránili ich Moravci, čo pretrvalo upraveným názvom do dnešných dní. Nielen tam. V dnešnom zadunajskom Maďarsku je okolo desať zemepisných názvov priamo „moravského“ pôvodu. Zachované slovansko/slovenské názvy dokazuje existencia hradných sústav, z ktorých vznikli župy, čo neskôr prevzali aj Maďari v podobe župných hradov (ispánsági vár). Tieto vojenské posádky nových vládcov preberali aj s pôvodnými názvami. Slovansko/slovenskými: Komárno, Ostrihom, Vyšehrad, Bezprím – Veszprém. Slovenský/slovanský pôvod majú aj mnohé pilíšske pomenovania. Začnime od západného okraja Pilíša. Dnešný Ostrihom, pôvod zo slovanského Stregoň je doložený v 11. storočí pod latinským Strigoniesis, od slova „strěgnoti“ s významom striehnuť, dohliadať na okolie so zvýšenou pozornosťou. Spomínané Pilíšske Moravce (Pilismarót) vznikli severne od Ostrihomu ako strážne miesto v strategickom mieste ohybu Dunaja. Pôvod mena sme už spomenuli. Z Veľkej Moravy prežíva aj názov obce Dimiš (Dömös) pri Dunaji v širšom areáli hradiska Vyšehrad. Prvý historický zápis je „Dymis“ odvodené od mena svätca sv. Demetera, ktorý bol patrónom mesta Solún, rodiska bratov sv. Cyrila a Metoda. V tamojšom okolí boli kostoly zasvätené sv. Dimitrovi a sv. Klimentovi (Kestúc) a v súvislosti s obdobnými názvami v priamej línii smerujúcej na Budín jazykovedci usudzujú na stopy ich misijnej činnosti. Osada a potok Lepence pred Vyšehradom odvodzujú svoje pomenovanie od slova Lipnica. Ďalej Vyšehrad (Viségrad) – ten je jednoznačne slovansko/slovenského pôvodu, ako správne sídlo – sídlo správy vyššie postaveného vladyku – kniežaťa, hrad s vyššou právomocou ako iné hrady. Podľa záznamov hradisko na Sibrik-dombe i jeho názov existovali už pred 10. storočím, za Veľkej Moravy. Neskoršie pokusy vysvetľovať ich z bulharčiny či slovinčiny neobstoja. Slovensko/slovanským pôvodom sa vysvetľujú aj názvy Bogdan (Dunabogdány) od slovanského osobného mena Bogdan. Pevninské Tahi jazykovedci vysvetľujú z roku 1439 doloženého T(h)ah zo slovanského osobného mena Tach (v Čechách existuje Tachov). Miestopisný názov Budín (Buda) je taktiež od slovanského osobného mena Buda. Krátko sa zastavme v pilíšskom vnútrozemí. Samotný ústredný názov vrchu Pleš a jeho slovenský pôvod dostatočne objasnil Gregor Papuček. Oficiálny maďarský názov Kestúca (Kostolec) je na prvý pohľad jasný. Východný kút Pilíša je hodne osídlený Srbmi. Tam sa miešajú Slováci so Srbmi, a preto na mape je dakedy ťažké rozhodnúť čo je srbské, a čo slovenské. Určite však je všetko slovanské. Jednoznačne tam žili obyvatelia, ktorých potomkovia sú dnešní Slováci.

Jozef Schwarz