Slovenské dedičstvo skryté v Pilíši (II.)

Arpádovci vybudovali Uhorsko na riadiaco-správnej skúsenosti Veľkej Moravy. Podľa historika M. Kučeru Uhorský štát, na ktorého budovaní sa po rozpade Veľkomoravskej ríše zúčastňovali aj naši slovenskí predkovia, nevznikal ľahko. Nové obyvateľstvo, ktoré prišlo do Karpatskej kotliny, sme nazývali Maďari alebo starí Maďari.

Tento názov je len historická konštrukcia vytvárajúca zdanie etnickej jednoty. Keď susedné národy chceli pomenovať toto kmeňové spoločenstvo jedným spoločným názvom, volali ho Uhri, ale i Huni a Turci. Termín Maďar, Maďari, ktorý vznikol zrejme podľa kmeňového názvu Meder (maď. Megyer), pred 12. storočím nikto nepozná, nikde nie je zapísaný ako jednotný názov pre ľud, ktorý prišiel spoza Karpát a obsadil priestory na strednom Dunaji.

Historik Steinhubel tvrdí, že Arpádovci dôsledne prevzali politické dedičstvo Veľkej Moravy. Po roku 955 (porážka kočovníkov na rieke Lech) napriek odporu tzv. „staromaďarskej“ kmeňovej aristokracie, rýchlo vybudovali stabilný a silný štát. Štefan I. tvrdo a dôsledne realizoval politický program, ktorý začal uskutočňovať už jeho veľkomoravský predchodca Svätopluk. Mocensky zjednotil celú Karpatskú kotlinu. Severovýchodné Zadunajsko, teda PILÍŠSKO bolo kryštalizačným jadrom nového štátu, prvou základňou kniežacej a kráľovskej moci Arpádovcov sídliacich v Ostrihome. Slovania odovzdali Arpádovcom nielen túto tradíciu, ale aj tradíciu starého politického centra. Dokonca za sídlo svojej moci si zvolili Ostrihom. Podiel veľkomoravského (slovanského/slovenského!) dedičstva pri vzniku uhorskej štátnosti bol rozhodujúci!

Ako k tomu došlo? Postupne. Územie Pilíša a dnešného maďarského severovýchodného Zadunajska, ohraničeného pravým brehom Dunaja od Komárna pod Budín a potom priamo k severnému cípu Balatonu a späť cez Bakoň ku Komárnu, bolo už za Svätopluka pevne v rukách Moravanov. Rok po smrti Svätopluka (894) Zadunajsko prepadli a spustošili kočovníci, dnes nazývaní „starí Maďari“, ktorí sa už predtým usadili v Potisí. V lete roku 900 tieto kočovné kmene po útoku na Italiu a Bavorsko odtiahli z Lombardie, nevrátili sa však v pokoji na Tisu, ale vyplienili a obsadili Zadunajsko. Tak sa v Pilíši a okolí popri Slovanoch (Slovenoch/Slovienoch) objavil nový etnický element (predchodcovia dnešných Maďarov) a zostal tu až do dnešných dní. A nielen objavili. Prvých 50 rokov si robili malé oddelené tzv. „staromaďarské“ pohrebiská, ale od polovice 10. storočia budúci Maďari aj budúci Slováci začali svojich mŕtvych pochovávať na spoločných cintorínoch, obe etnické skupiny sa už nedajú jednoznačne odlíšiť. Spolužitie a etnická asimilácia sa neobišli bez kultúrnej interakcie.

Sloveni/Slováci v Zadunajsku zostali žiť a žili tu aj po príchode predchodcov dnešných Maďarov, hoci vo výraznej menšine, cez celý stredovek. Napríklad „dedina potom mestečko Tata bolo spočiatku slovenské a čiastočne slovenské bolo ešte aj v 15. storočí“. Slovanské obyvateľstvo žijúce v tom čase v celej severnej časti Zadunajska môžeme považovať za Slovákov. Rozhodne ich nemôžeme priradiť k inému z okolitých slovanských národov. Od Slovincov a Chorvátov ich odlišovala v tom čase história, zemepisná vzdialenosť, uhorská štátna hranica a najmä západoslovanský pôvod.

A nezabúdajme ešte na jeden významný prínos našich slovanských/slovenských predkov k vzniku Uhorska: Nitrianske kniežatstvo. To je nezanedbateľný slovenský vklad do počiatkov Uhorského kráľovstva. Nitrianske kniežatstvo – sformované v 8. storočí – v čase Veľkomoravskej ríše pretrvalo do začiatku 12. storočia. Nitrianske kniežatstvo zachránilo moc pre arpádovskú dynastiu po vymretí línie kráľa Štefana Prvého.

O tom viac nabudúce.

Jozef Schwarz