V texte zhudobnenej básne Andreja Sládkoviča „Hojže, Bože...“ nachádzame priliehavé prirovnania o vysťahovalectve a návrate našich rodných, o ktorých v básnikovom texte o časoch neslobody nachádzame krátko a výstižne, že „...každý pošiel svojou stranou, hnaní žitia nevôľou“.

V čase feudalizmu sa za chlebom a slobodou z novohradskej Dolnej Strehovej na Dolnú zem vydala aj rodina Korbeľovcov. Na dlhej ceste za lepším a slobodnejším životom ich konečnou zastávkou boli ladom ležiace plochy zeme v Sarvaši a okolí, ktoré vlastnil barón Ján Juraj Harruckern. Už pri svojom usadení mali tu Slováci zaručenú slobodu vierovyznania, v prvých troch rokoch aj oslobodenie od platenia daní a nakoniec sa dočkali aj vykúpenia z poddanstva. Rozšírená rodina Korbeľovcov zo začiatku iba hospodárila na pozemkoch v miestnej časti Sarvaša – Strieborných viniciach, neskôr sa sem spoločne s ďalšími sarvašskými slovenskými rodinami presťahovala do vybudovaných príbytkov. Strieborné vinice sa takto stali obývanou prímestskou časťou, ktorá mala od konca 19. storočia aj svoju školu, kde sa vyučovalo po slovensky. Korbeľovci patrili v Strieborných viniciach medzi významné slovenské rodiny, ktoré si nielen udržiavali slovenské národné povedomie, ale aj sami sa pričinili o šírenie slovenskej kultúry. A to aj tým, že svoje národné cítenie tu pretavovali do veršov. Boli nimi ľudoví básnici Ján Korbeľ (1895 – 1971), Ondrej Korbeľ (1897 – 1971), Juraj Korbeľ (1903 – 1963). Pretrvávajúce obmedzovanie národnostných práv a tlaky na odnárodňovanie sa prejavovali aj tým, že pri profesijnom uplatnení boli mnohí Slováci diskriminovaní a nútení zmeniť si aj slovenské priezviská. Napríklad ich súkmeňovci Srnka sa stal Szebeni, Líška – Lovás, Frčka – Földesi, Grečnik – Gémes, Uhliar – Szenes, Stacho – Stasz... Korbeľovci, presvedčení Slováci, už tam známy svojou tvorivosťou, sa v roku 1947 aj z uvedených príkladov rozhodli v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom presídliť na Slovensko. Usadili sa v obci Mikula, ktorá je teraz miestnou časťou mesta Želiezovce.

Syn učiteľa a básnika Juraja Korbeľa – Pavel Korbel, narodený 18. 1. 1932 v Sarvaši, už pred výmenou obyvateľstva v roku 1946 ako 14-ročný odišiel z rozhodnutia rodičov študovať na Slovensko. V tom istom roku nastúpil na gymnázium v Kežmarku, do Sarvaša sa už nevrátil, pretože rodina sa o rok neskôr presídlila na Slovensko. Pavel Korbel pokračoval v pedagogickom štúdiu v Modre a po maturite v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde mu bol profesorom Ján Mudroch. Medzi tým absolvoval aj nadstavbové pedagogické štúdium a po jeho ukončení učil do roku 1969 estetiku, dejiny umenia a maľbu na Pedagogickej fakulte v Trnave. Korbeľovci, ako sme už uviedli, za dve storočia putovania za slobodou mali silne zakorenenú slovenskosť a rovnako aj pokračovateľ rodu Pavel Korbel. Rok 1969, ktorý bol v Československu poznačený začínajúcou okupáciou sovietskymi vojskami a tým aj obmedzenou slobodou akéhokoľvek prejavu a tvorby, Pavel Korbel, aby mohol slobodne tvoriť a rozvíjať svoj umelecký talent, využil rok 1969 na neplatenú dovolenku s pobytom vo Švajčiarsku. Stadiaľ sledoval ďalší vývoj vo vtedajšom Československu a uvážil, že vzhľadom na jeho osobný profesionálny vývoj a slobodu tvorby, bude lepšie nevrátiť sa a stať sa emigrantom. Prvých päť rokov učil na známej výtvarnej škole Collège du Léman v Ženeve. Aby sa na začiatku uživil, maľoval na objednávku portréty. V roku 1975 sa osamostatnil, založil súkromnú výtvarnú školu a súkromnú galériu. Po desiatich tvorivých rokoch v Ženeve dostal aj švajčiarske štátne občianstvo. Počas svojho pobytu vo Švajčiarsku vytvoril množstvo obrazov, ktoré charakterizuje symbolizmus, expresionizmus a v ostatnom období najmä lyrický a geometrický abstrakcionizmus. Len nedávno ho zaujalo aj bádanie slovenských a slovanských tradícií, najmä ikon, kde v sklomaľbe pre ezoteriku vidí zdroj inšpirácií. Vo svojich maľbách využíva najmä olejomaľbu, akvarel, temperu a miešané technológie. Pavel Korbel je uznávaný umelec, ktorého obrazy mali možnosť vidieť návštevníci v rôznych svetových mestách ako je Paríž, Madrid, Ženeva, Lyon, Lisabon, Frankfurt, Bazilej, Bern, Monte Carlo, Rím, Grenada, Praha, Budapešť, Bratislava (Paleta troch generácií, 2007). Svojimi dielami vyhral viacero súťaží a stal sa držiteľom mnohých medzinárodných ocenení – diplomov a zlatých medailí, ktoré zdobia jeho terajší príbytok v Montreux. Medzi nimi je aj Pocta ministra kultúry SR z roku 1997. Sarvašský rodák je autorom oltárneho obrazu v kaplnke Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, ktorý veriacim dlho chýbal. Z jeho ateliéru vyšiel aj oltárny obraz v jedinom barokovom kostole v Ženeve. V jednom z jeho katalógov, ktorý držím v ruke, laureát Francúzskej akadémie umení Michel Bérnard, vysoko hodnotí jeho celoživotnú tvorbu, kde okrem iného uvádza, že súvisí s exodom, identitou, zo skúseností z detstva a reálnosti. Jeho technika je vynikajúca a umelecká cesta je bohatá a kompletná. Korbelova tvorba vyniká všetkými formami prejavu s pevným bodom dizajnu. Podľa Bérnarda Korbel je rafinovaný portrétista, ktorý vie ako na obraze znázorniť ľudskú dušu, rozšírenú o poetický dotyk. Vidno, že jeho duch tvorivosti pochádza aj z komunikácie s ľuďmi. Uvádza tiež, že tento Slovák je milovníkom jednoduchej krásy, rojko, majster vo výreze a inštinktívny vizionár. Mysticizmus, pobožnosť a hľadanie pravdy dávajú jeho tvorbe hlbší zmysel – napísal v katalógu Michel Bérnard.

Pavel Korbel okrem slovenčiny a maďarčiny dokonale ovládal francúzštinu, nemčinu a angličtinu. V roku 2010 v Slovenskom inštitúte v Budapešti uviedli o Pavlovi Korbelovi dokumentárny film pod názvom Majster svetla a harmónie. Je to jeho životný príbeh a umelecký vzostup. Film vyrobila slovenská redakcia MTV v Segedíne.

Po roku 1989 bol na Slovensku nielen častým hosťom, ale aj Slovákom, ktorý striedavo žil a tvoril vo Švajčiarsku a na Slovensku. V meste Montreux, ležiacom na brehu Ženevského jazera, vlastnil byt s ateliérom, z ktorého je bezprostredný pekný výhľad na jazero a pohorie Álp, čo bol výborný zdroj tvorivej inšpirácie. V Levickom okrese žijú viacerí jeho príbuzní a priatelia, u ktorých často býval pravidelným hosťom. Mesto Želiezovce mu v roku 2010 udelilo čestné občianstvo. Aj u neho platilo zaužívané, že človek je pútnikom na zemi, pred rokom ešte s dlho želanou vychutnávanou slobodou. Keď sa na jeseň roku 2015 nakrátko zo Slovenska vrátil do Švajčiarska, aby tam pripravil súbor svojich obrazov na avizovanú spoločnú výstavu s grafikom Ivanom Schurmannom v Bratislave, milovníkov jeho tvorby prekvapila nečakaná správa, že majster štetca, ktorého obrazy predstavovali ticho, umrel 11. augusta 2015 vo svojom ateliéri v Montreux.

Ján Jančovic

Foto: autor