odpovedá lektorka slovenského jazyka a kultúry na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity Stanislava Zajacová

- Už štvrtý semester pôsobíte u nás ako lektorka. Doteraz ste vyučovali pravopis, výslovnosť, štylistiku a rétoriku na Inštitúte slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Vaša vedecká činnosť je zameraná na sociolingvistiku a detskú reč. Pre laika sú tieto odbory vzdialené. Mohli by ste nám vysvetliť, ako tieto kúsky „puzzle“ do seba zapadajú a ako viete zužitkovať svoje skúsenosti z Maďarska vo svojej ďalšej práci?

- Centrom môjho záujmu je slovenský jazyk a spomenuté oblasti predstavujú rôzne aspekty pohľadu naň. Vzdialené sú len zdanlivo. Spisovná výslovnosť a pravopis sú základom ovládania každého jazyka. Spôsob používania jazyka s ohľadom na situáciu, v ktorej sa komunikácia realizuje, na tému, zámer, funkciu prejavu a na adresáta je predmetom štylistiky aj rétoriky. Nezaujíma ma iba spisovná slovenčina, ale tiež ďalšie formy, v ktorých jazyk v spoločnosti reálne existuje a funguje. Tým sa zaoberá sociolingvistika, pod ktorú spadá výskum detskej reči. Zaujímavé sú niektoré paralely medzi detskou rečou a rečou cudzincov študujúcich slovenčinu. V oboch prípadoch ide o osvojovanie si jazyka od úplných základov, hoci v inom prostredí a v inom veku. V prejavoch študentov slovenčiny ako cudzieho jazyka sa často objavujú rovnaké chyby, aké robia slovenské deti v prvých rokoch svojho života, napr. „práčka prá“ (namiesto „perie“), „oni vjú“ (namiesto „vedia“), „zlejší/dobrejší“ (namiesto „horší/lepší“). Tieto chyby v časovaní a skloňovaní sú však len dôkazom logického a pravidelného uplatňovania noriem jazyka.

Výučbou slovenčiny ako cudzieho jazyka sa momentálne zaoberám intenzívnejšie. Na našu katedru totiž prichádzajú okrem študentov slovakistiky aj takí, ktorí majú záujem študovať slovenčinu ako druhý slovanský jazyk alebo ako cudzí jazyk. Prácu lektora slovenského jazyka a kultúry v zahraničí som si chcela vyskúšať už dávno. Od skončenia vysokej školy som vyučovala aj slovenčinu cudzincov a táto práca ma veľmi bavila. Nemala som vybranú konkrétnu krajinu či univerzitu, na ktorej by som chcela pôsobiť. Komisia na výber lektorov ma poslala na Segedínsku univerzitu. Prijala som to ako výzvu. Môj záujem o Maďarsko, jeho kultúru, jazyk a o slovenčinu na Dolnej zemi vyplynul akosi prirodzene z toho, že som sa tu ako lektorka ocitla. Chcem sa dozvedieť, ako žijú Slováci v zahraničí, akými aktivitami sa zaoberajú a aká je ich slovenčina. Myslím si, že na Slovensku o tom stále nemáme dostatok informácií. Z týchto dôvodov som sa rozhodla realizovať výskum, ktorého cieľom je odhaliť úroveň ovládania hovorovej slovenčiny u dolnozemských Slovákov. Ide o dynamickú, meniacu sa formu spisovného jazyka a pre Slovákov žijúcich za hranicami Slovenska je náročné udržať si s ňou kontakt. Považujem preto za prirodzené, že sa u nich objavujú problémy s porozumením viacerých hovorových slov, slovných spojení či fráz, ktoré majú v súčasnej slovenčine výrazné zastúpenie. Treba hľadať spôsoby, ako túto situáciu zlepšiť.

Na jej riešení by som chcela pracovať v nasledujúcom období svojho lektorského pobytu. Ako lektori môžeme na zahraničnej univerzite pôsobiť maximálne štyri roky. Rada by som tu zostala aj ďalšie dva roky, pretože Segedín som si obľúbila, na katedre sa cítim príjemne a so študentmi sa mi dobre pracuje. Dovolím si tvrdiť, že v istom zmysle je nám kultúra a mentalita Maďarov paradoxne bližšia ako česká, čo zrejme vyplýva z našej dlhej spoločnej histórie.

Výučba slovenčiny v zahraničí mi umožňuje vnímať svoj materinský jazyk z celkom iného aspektu. Snažím sa citlivejšie a premyslenejšie vyberať jednotlivé slová, viac sa zamýšľam nad ich pôvodom a viacvýznamovosťou. Po skončení lektorského pôsobenia sa chcem vrátiť na slovenskú univerzitu a získané poznatky o Slovákoch a slovenčine v Maďarsku, ako aj skúsenosti s výučbou slovenčiny ako cudzieho jazyka zužitkovať v ďalšej pedagogickej praxi.

V Maďarsku stále spoznávam ľudí, ktorých úroveň ovládania slovenčiny je veľmi dobrá. Menej optimistická situácia je podľa mňa medzi mladými, čo vyplýva zo skutočnosti, že slovenčina pre nich už nie je prirodzeným jazykom, dostávajú sa s ňou do kontaktu skôr v školskom ako domácom prostredí. Je však potešujúce, že viacerí z nich navštevujú letné školy a tábory na Slovensku, využívajú možnosti štúdia či krátkodobých študijných pobytov v rôznych slovenských mestách. Verím, že budú mať motiváciu vrátiť sa domov a že aj vďaka nim slovenčina v Maďarsku prežije.

(ik)