Zakarpatská kultúrno-osvetová organizácia slovenských žien Dôvera v rámci akcií Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave, zameraných na predstavenie krajanských spolkov, ich kultúrnej a vydavateľskej činnosti, predstavila kalendár Východňárky Seredne. Publikáciu na Ukrajine prezentovali začiatkom kalendárneho roka, podujatie v Bratislave sa konalo 27. marca.

Riaditeľ SPK Vladimír Grigar predstavil prítomným Janku Dudášovú, podpredsedníčku spolku Dôvera. Pricestovala do Bratislavy s dcérou Jankou, aby predstavili kalendár a v ňom osudy žien, ktoré si udržali materinský jazyk a zvyky v meste, ktoré patrilo v priebehu rokov rôznym štátom. Do roku 1918 do Rakúsko-Uhorska, do roku 1938 bolo súčasťou Československa, v roku 1945 bolo pripojené k Ukrajinskej SSR. Spolok Dôvera má snahu, aby si aj v dvadsiatom prvom storočí tu žijúci potomkovia Slovákov uvedomovali, kde je ich pôvod, aké sú tradície prababičiek, babičiek, aj ako ich možno zachovať pre ďalšie generácie.

Janka Dudášová predstavila v poradí prvý, určite však nie posledný kalendár, venovaný výnimočným Slovenkám z Ukrajiny. Grafika na prvej strane podčiarkuje upriamenie pozornosti na rodinu, príslušnosť k svojim koreňom. „Rodostrom“ a názov Východňárky Seredne bližšie špecifikuje, že väčšinou pochádzali z východného Slovenska. Fotografie sú evidentne z minulého storočia a za každou sa skrýva osobný príbeh zvečnených žien.

Anna Kalapošová, ktorej fotografiou začína rok 2019, šla ako mladé dievča s otcom na trh, kupovať vinič. Tam stretla svojho budúceho manžela a onedlho sa presťahovala do mestečka 20 km juhovýchodne od Užhorodu. Seredné je známe nielen zrúcaninami templárskeho hradu, vybudovaného už koncom XII. storočia, ale aj vínnymi pivnicami, ktoré si získali meno vďaka dobrým klimatickým podmienkam a aj vďaka tomu, že mesto malo výhodnú polohu na obchodnej ceste Ľvov – Užhorod. Seredňanské vína sa predávali po celej Európe a tešili sa obľube aj na dvore ruských cárov. V roku 2007 malo mesto 3 500 obyvateľov.

Pani Janka Dudášová rozprávala príbehy žien, ktoré sa nechceli vzdať svojej národnosti a preto nemohli ďalej študovať, hoci boli nadané. Zostali v rodnom mestečku a celý život pracovali na jednom poste. Ďalší príbeh šikovnej kuchárky, ktorá sa zaúčala remeslu vo Viedni a pracovala v Prahe, hovorí o osudovosti rokov druhej svetovej vojny. Prišla domov do Seredného na svadbu sestry a pre svoje veno, no do Prahy sa už nevrátila. Začala sa vojna. S mužom, ktorého mala rada, sa už nikdy nestretla. Nebolo po ňom chýru ani slychu. Založila si rodinu v Serednom a svojím kuchárskym umením sa prezentovala už len v rodisku.

O ďalšej žene sa hovorilo, že pred ňou mali rešpekt aj muži. Pevne držala „opraty“ v rukách a vedela, čo treba robiť, aby sa zachovala tradícia rodu. Medzi ženami na starých fotografiách sú aj učiteľky či ženy, ktoré pomáhali udržiavať katolícku vieru a slovenské kresťanské obrady v čase, keď sa za príslušnosť k cirkvi a účasť na bohoslužbách v materinskom jazyku odovzdávala mesačne platba pre štát. Osudy a aktivity žien, ktoré sú vyobrazené v kalendári, inšpirujú aj súčasníkov, ktorí sa s nimi zoznámia.

Úprimné vyznanie lásky ku Slovensku a svojmu pôvodu, autentické dobové fotografie i celý kalendár ocenil aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ján Varšo, ktorý sa podujatia zúčastnil. Po prezentácii kalendára a krátkom filme sa účastníci rozhovorili. Pýtali sa na niektoré detaily, pochvaľovali si občerstvenie i lahodné vína zo Seredného.

Na budúci rok budú mať Východniarky zo Seredného svoje spolupútničky. Zostavovateľky tohtoročného kalendára už majú vybranú ďalšiu lokalitu na Ukrajine, kde si Slováci udržali svoju kultúru a reč.

Erika Fajnorová

Foto: autorka