Päť otázok mladej Komlóšanke Viktórii Valjerovej

Slovenský Komlóš je známy ako jedno z centier slovenskej komunity v Maďarsku. Tu vyrastala aj Viktória Valjerová, ktorá svoje detstvo a mladosť prežila obklopená hudbou, tancom a slovenskou komunitou. Bola členkou miestneho folklórneho súboru a dychovky, neskôr študovala slovenčinu na univerzite. V posledných rokoch sa však jej životná cesta posunula iným smerom – do popredia sa dostala práca v Budapešti, nové skúsenosti a nová vášeň: fotografovanie.

S Viktóriou sme sa rozprávali o jej detstve, postupnom odklone od komunity rodného mesta, o hľadaní vlastnej identity, ale aj o tom, či sa v budúcnosti dokáže znovu priblížiť k svojim slovenským koreňom.

– Navštevovala si slovenskú základnú školu v Slovenskom Komlóši, v detstve aj mladosti si bola aktívnou členkou miestneho slovenského folklórneho súboru a Mládežníckeho dychového orchestra. Ak sa nemýlim, na univerzite v Segedíne si študovala slovenčinu. Aké zážitky ti z tohto obdobia zostali? Na čo spomínaš najradšej?

– Ťažko by som vedela vybrať jednu konkrétnu spomienku, skôr by som opísala celkový pocit. Tieto spoločenstvá boli veľmi dôležitou súčasťou môjho života – prakticky celé moje detstvo a mladosť sa niesli v znamení folklóru a hudby. Naučila som sa, čo znamená spoločná práca, prispôsobovanie sa, vytrvalosť či uprednostnenie záujmu kolektívu. Boli to nesmierne formujúce skúsenosti. Najviac som milovala cestovanie a vystúpenia – za pätnásť rokov sa nazbieralo nespočetne veľa nezabudnuteľných príbehov.

Moju slovenskosť som prežívala práve cez tieto dve skupiny: s dychovkou sme hrávali slovenské skladby, v súbore sme tancovali slovenské tance a spievali ľudové piesne. Oba kolektívy pravidelne vystupovali na Dňoch Slovákov v Maďarsku a viackrát sme zavítali aj na Slovensko.

Na univerzite som sa mohla učiť slovenčinu od učiteľa, pre ktorého bola materinským jazykom. Aj to mi veľmi pomohlo pri upevňovaní slovenskej identity. Nemala som pocit, že sedím na obyčajnej hodine – skôr to bolo, akoby som sa vracala ku svojim koreňom, domovu.

Viki veľmi rada cestuje. Jednou z jej obľúbených destinácií je Španielsko – čo nie je prekvapujúce, keďže na univerzite vyštudovala odbor španielsko-anglický preklad a tlmočenie. V roku 2024 navyše prešla trasu El Camino z Porta do Santiaga de Compostela za 11 dní. Na fotke je zachytená na štadióne San Mamés v Bilbau.

– Kedysi to bol tanec a hudba, dnes je pre teba dôležitou formou sebarealizácie fotografia. Ako si k nej našla cestu a čo v nej hľadáš? Vieš si predstaviť, že by si sa k nej raz postavila aj cez svoju identitu, korene, slovenskosť?

– Fotografia ma lákala odjakživa – už ako dieťa som rada listovala v albumoch a skúšala fotiť. Potrebovala som hobby, ktoré ma vytrhne z kolotoča zaužívaných aktivít, a tak som si povedala, že je načase venovať sa tejto dávnej túžbe vážnejšie.

Teší ma, keď môžem zachytiť neopakovateľné chvíle, všimnúť si situácie či kompozície, ktoré iným možno uniknú. Fascinuje ma, keď fotografia dokáže rozprávať príbeh, akoby prehovoriť. Pre mňa je to predovšetkým relax, prítomnosť v okamihu, ale zároveň aj možnosť ukázať svoj vlastný pohľad na svet.

Zatiaľ som ešte len na začiatku, skúšam a hľadám témy, ktoré ma oslovia. Snažím sa zostať otvorená – a dúfam, že časom sa mi podarí cez fotografie vyjadriť aj svoje slovenské korene.

– Čo dnes pre teba znamená slovenská identita? Vnímaš ju skôr ako kultúrne dedičstvo, rodinné zázemie, alebo má iný rozmer?

– Kedysi som ju najviac cítila cez oba komlóšske kultúrne kolektívy a prostredie, v ktorom som vyrastala. Dnes mám pocit, že som sa od nej vzdialila – v bežnom živote už nemám priestor, kde by som ju mohla naplno prežívať.

Napriek tomu ma vždy naplní hrdosťou, keď si uvedomím, že mám aj slovenských predkov. Je to pre mňa akési bohatstvo navyše. A keď počujem slovenskú ľudovú pieseň alebo vidím ľudové tance – či už komlóšske alebo tie z materskej krajiny –, zakaždým sa mi rozbúši srdce a cítim, že aj toto patrí ku mne.

Momentálne sa veľa venujem sebapoznaniu a myslím si, že prišiel čas nanovo si definovať, čo pre mňa slovenská identita znamená – nezávisle od ostatných, čisto z môjho pohľadu.

– Ako si spomenula, v posledných rokoch si už menej prítomná v živote komunity. Čo ťa priviedlo k tomuto postupnému odklonu?

– Nebolo to vedomé rozhodnutie, skôr tak nejako vyplynulo zo života. Nastúpila som do práce v Budapešti a tým, že som zriedkavejšie chodila domov, postupne som vypadla aj z diania v miestnej komunite. Zo začiatku som sa ešte snažila byť aktívna v oboch skupinách, ale časom som si musela priznať, že už nedokážem byť ich plnohodnotnou členkou – nedalo sa na mňa vždy spoľahnúť a necítila som, že by som vedela odvádzať takú prácu, akú som od seba očakávala. Neustále cestovanie navyše spôsobilo, že som sa naplno necítila doma ani v Slovenskom Komlóši, ani v Budapešti.

– Vieš si predstaviť, že sa v budúcnosti k slovenskej komunite opäť pripojíš – či už cez fotografiu, alebo inak? Alebo sa skôr vidíš inde, v iných spoločenstvách?

– Najviac mi chýba ten pocit spolupatričnosti a malé komunity, kam patrím. Zároveň však práve toto obdobie mi otvorilo cestu k tomu, aby som spoznala aj iné svoje stránky a naučila sa vnímať samu seba nielen ako súčasť kolektívu, ale aj ako samostatnú osobnosť. Ak by som sa mala znovu pridať, musela by som najprv nájsť spôsob, ako sa stať súčasťou komunity tak, aby to dávalo zmysel aj mne. Možno to bude práve fotografia, ktorá mi v tom pomôže.

(akk)

Foto: Viktória Valjerová