Kým 23. októbra počas štátneho sviatku oslavovalo celé Maďarsko revolúciu roku 1956 za nádherne slnečného počasia, členovia novej slovenskej samosprávy v Čepeli sa zišli na smutnú, no dôstojnú udalosť. V deň, kedy by tanečnica, učiteľka tanca a choreografka Eva Szilágyiová Šubová oslávila svoje 67. narodeniny, jej početní priatelia, študenti, kolegovia a obdivovatelia odhalili pamätnú tabulu pred domom, v ktorom dlhé roky bývala.

Aj príroda akoby sprevádzala túto chvíľu – zatiaľ čo doobeda nádherne svietilo slnko, počas slávnosti začal fúkať silný vietor, slnko sa zahalilo mrakmi a spustil sa dážď. Šubi oplakávala svoj život, tak ako my sme oplakávali ju pri odhalení tabule.

Na úvod pietnej akcie predsedníčka čepelskej slovenskej samosprávy Zita Farkasová privítala hostí a poďakovala všetkým, ktorí prispeli k realizácii pamätníka: „Táto tabuľa nezvečňuje len pamiatku umeleckej osobnosti, ale vyjadruje aj vďaku a úctu celej komunity. Novo založená Slovenská samospráva v Čepeli je hrdá na to, že v XXI. obvode môže prvýkrát vytvoriť večnú pamiatku osobnosti s takým významným vplyvom a slovenskými koreňmi v Maďarsku, ktorá zanechala príkladné kultúrne dedičstvo, umelecký odkaz a ľudské hodnoty pre budúce generácie.“

Slávnosť sa začala hymnou Slovákov v Maďarsku a kyticou piesní v podaní Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena (ktorého bola aj Eva Šubová dlhoročnou členkou), Kultúrneho spolku pre Mlynky a Speváckeho zboru budapeštianskej slovenskej školy za sprievodu Kláry Erdélyiovej-Molnárovej na harmonike.

Po nádherných akordoch pristúpila k mikrofónu jej dlhoročná priateľka a kolegyňa Monika Szelényiová a podelila sa o dojímavé spomienky na ženu, ktorá bola nielen výnimočnou tanečnicou a učiteľkou, ale aj vernou priateľkou. „Nechcem hovoriť o jej životnej dráhe, radšej o malých momentoch v našom spoločnom živote. Boli sme kamarátky, skoro ako sestry“. Ich cesty sa spojili na kurze slovenského ľudového tanca. Monika, vtedy ešte vysokoškolská študentka, nemala s tancom skoro žiadne skúsenosti. Eva, excelentná tanečníčka súboru Duna, jej však podala pomocnú ruku, alebo skôr „nohu“. „Trpezlivo ma cez prestávky doučovala, a vtedy sme sa stali priateľkami.“

Spolu so Zuzanou Hollósyovou neskôr zakladali a viedli súbor Prameň, predchodcu súboru Lipa. Eva v ňom pôsobila nielen ako choreografka, ale sama aj ušila mnohé spodničky, ktoré sa dodnes používajú. Vďaka tancu sa zoznámila so svojim manželom Jánom, alebo, ako ho všetci poznali, Sziszim. „Rodičovskú lásku k tancu zdedili aj ich deti, Zsolti a Katka“.

Šubi zasvätila svoj život slovenskému ľudovému tancu. Takmer 40 rokov bola vedúcou Folklórneho súboru Dúha v Malom Kereši, odovzdala svoje vedomosti stovkám tanečníkov a vytvorila choreografie pre mnohé tanečné skupiny. Aj vo chvíľach ťažkej choroby myslela na tanec. Keď ju Monika navštívila v nemocnici a spýtala sa jej, na čo práve myslí, Eva takto odpovedala: „Tvorím nové choreografie, už ich mám tu v hlave.“

„Každý ju poznal a miloval ako priameho, energického, silného a nápomocného človeka,“ uzavrela Monika Szelényiová svoj príhovor. „Viem, že si s nami, Šubi. Prajem ti krásne narodeniny medzi anjelmi, kam patríš.“

Po týchto dojímavých slovách nasledovalo slávnostné odhalenie pamätnej tabule a kladenie vencov za husľového sprievodu Kláry Erdélyiovej-Molnárovej.

Následne sa program presunul do Galérie Čepel, kde študentky slovenského gymnázia v Budapešti predniesli báseň Leventeho Galdu Parte po slovensky aj po maďarsky, kým Ozvena zaspievala ďalšie nádherné piesne.

Medzi kultúrnymi blokmi mali prítomní možnosť podeliť sa s publikom aj o osobné spomienky. Ako prvá hovorila Zuzana Hollósyová o začiatku ich priateľstva a spoločnej práce. Eva ako 5-ročná, vďaka svojej matke učiteľke, sa dostala na kurz slovenského tanca, kde ich choreografka Heda Šimoneková učila detské hry a tance, „Heličku“, ktorú všetci poznajú. Malá Evička svojim pohybom natoľko vynikala, že bola príkladom pre dospelých. Mala slovenské korene (pochádzala z Vágašskej Huty), hoci nerozprávala po slovensky, lebo ju v detstve vysmiali, keď jej dcéra Katka počas sústredenia na Slovensku ochorela a dostala sa do nemocnice, bezproblémovo komunikovala s tamojšími doktormi a sestričkami. „Eva bola ako živá encyklopédia, všetky piesne a tance mala v hlave,“ povedala o nej Z. Hollósyová.

O rozsahu a kvalite jej neúnavnej práce svedčili aj ostatní hostia. Poverený riaditeľ Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Ondrej Csaba Aszódi porozprával, ako sa dostala na okolie Ečeru: „Evička a moja manželka spolu spievali v Ozvene. Počas skúšok sa rozprávali aj o tom, že v Ečeri potrebujeme učiteľa ľudového tanca.“ Tak začala jej rozsiahla práca v regióne, kde vytvorila choreografie pre folklórne skupiny v Ečeri, Malej a Veľkej Tarči, Kerepeši, Kerestúre a Dabaši-Šáre. „Boli časy, keď v jej choreografiách na javisku naraz tancovalo viac ako 100 pripeštianskych tanečníkov.“

Po slovách svojho vedúceho tanečníci ečerskej tanečnej skupiny Zelený Veniec vzdali hold umelkyni jej sviatočnou choreografiou. Marta Marková, spoluzakladateľka tanečnej skupiny Dúha z Malého Kereša, kde Eva Szilágyiová Šubová začínala svoju kariéru choreografky, rozprávala o štyroch desaťročiach spoločnej práce, priateľstve a prepojených životoch.

Levente Galda vyjadril úžas nad jej schopnosťou byť plne prítomná pre všetkých. „Keď som tancoval v súbore Prameň, myslel som si, že Šubi je len naša. Teraz, ako sme sa pripravovali na akciu a rozprával som sa s ľuďmi z rôznych obcí, kde pracovala, vysvitlo, že všetci cítili tú istú 100-percentnú oddanosť z jej strany.“ So slzami v očiach si spomenul na ich posledný spoločný tanec, keď už bola natoľko chorá, že nevidela, ale on ju napriek tomu požiadal o tanec. „Ešte som nevedel, že to bude jej posledný tanec. Bola mi taká vďačná.“ (Eva Szilágyová Šubová zomrela po ťažkej chorobe 14. júla 2022.)

Rad spomínajúcich nemal konca kraja. Alžbeta Szabová z Čemeru sa podelila o spomienky, ktoré dokazovali vynikajúcu a ľudskú prácu Evy, ktorá žije ďalej v jej tvorbe. „Jubilejný detský galaprogram Malej Furmičky pred pár týždňami, by sme mohli nazvať aj Memoriálom Evy Šubovej, veď každá druhá choreografia bola jej práca. Nechceme na ňu myslieť v minulom čase. U nás v Čemeri je Eva Šubová prítomná, je s nami na každej skúške,“ zdôraznila.

Rad spomienok uzavrela Anna Komjáthiová z Veňarcu. Poukázala na skutočnosť, že Eva ich nielen učila ľudové tance, ale pomohla im vybudovať slovenskú komunitu. Okrem ľudového tanca im pripravovala aj sviatočné choreografie. „Pamätám si na jeden 15. marec, keď v preplnenom kultúrnom dome počas tanca všetci plakali, lebo to, čo vytvorila na javisku, malo taký hlboký účinok.“ Vďaka jej motivácii sa mladí z Veňarca pridali k súboru Lipa.

Oficiálny program skončil Zemplínskym tancom súboru Lipa, čo symbolicky uzavrel program dňa, ktorý síce postrádal slnečné lúče, ale bol plný teplých spomienok a úprimných ľudských pocitov, presne ako život Evy Szilágyiovej Šubovej.

(ik)

Foto: autorka