Zdravica pani profesorke PhDr. Kataríne Maruzsovej Šebovej, PhD.

Prednedávnom som písala o tom, ako sa z mladých diev stávajú vážené dámy a hľa, už prichodí čas písať o ďalšej hypostáze tvorivej a životnej. Lebo už je to tak, aj pani profesorka PhDr. Katarína Maruzsová Šebová, PhD. vystúpila na ďalší vekový stupienok.

Známa je ako slavistka a slovakistka, vysokoškolská pedagogička pôsobiaca v Segedíne. Zamestnala sa tam po skončení Univerzity Komenského v Bratislave. Začínala, ako je to bežné, v nižšej funkcii, no nezanevrela na ďalšie štúdium a zdokonaľovanie sa, získala titul PhDr. na UK v Bratislave a neskoršie aj titul PhD. na Univerzite ELTE v Budapešti, vybudovala si a prežila pekné roky vysokoškolskej kariéry. Vypracovala sa na univerzitnú profesorku, vedúcu ústavu národnostných katedier, expertku v zostavovaní a posudzovaní vysokoškolských dokladov, osnov, projektov a v neposlednom rade prekladateľkou odborných a umeleckých diel.

Jej výskumná a publikačná činnosť, popri didaktickej a organizačnej, je bohatá a záslužná. Písala a dodnes píše a vydáva štúdie, články, knihy, monografie. No v prvom rade nie kvantitou sa vyznačuje jej vedecká a publikačná činnosť, lež predovšetkým hodnotou. Originálny prístup, perfektné ovládanie bádateľskej metodológie, zaujímavé a pôvodné komentáre, hĺbka interpretácie a súvzťažností, podnetné témy, to je kvalita jej textov.

Mám ju rada a vysoko si ju vážim za dôkladnosť, dôslednosť pri jej práci a obetavosť vo všetkom, čo robí. Až závidím jej zručnosť v uplatňovaní súčasných techník, interpretácii, komentovaní textov. Rovnako ako pri „klasických“ metódach a prístupoch. Vyzná sa v dešifrácii presahov v kultúrnej komunikácii, lebo ovláda interpretačné „jazyky“ / kódy, či už ide o kód jazykový, kinematografický, obrazový. Ako vynikajúcu literárnu vedkyňu ju najmä pri hodnotení slovenských artefaktov vznikajúcich v Maďarsku nikto nepredstihne.

Môj zámer však nie je dopodrobna zaznamenať jej bibliografiu, rozpísať sa o jej knihách, štúdiách, zorganizovaných akciách. To možno nájsť v publikáciách, na internete. Chcela by som ju priblížiť ako človeka, ako osobnosť, ktorá dokáže generovať atmosféru dôstojnosti, ľudského tepla a pocitu bezpečnosti. V týchto súvislostiach mi vždy prichádza na um a nemôžem zabudnúť, ako sa obetovala a osobne mi priniesla posudok mojej dizertačnej práce z obavy, že by sa poštou nedostal načas do mojich rúk a nemohla by som ho zaradiť do spisu, ktorý som mala predložiť doktorskej komisii.

S Katkou som sa zoznámila za študentských čias, keď ma krátko po mojom príchode na Slovensko vyhľadala v seminárnej študovni a spýtala sa ma, či ja som tá nová z Rumunska. Už vtedy som si uvedomila, aká je to empatická, sympatická osobnosť. Nestrojená, priama, úprimná. V ten rok sme sa stretávali menej, lebo sme bývali na iných internátoch a mali sme aj odlišné študijné kombinácie: ona slovenčinu – estetickú výchovu, ja som zase študovala slovenčinu – rumunčinu, keďže som túto kombináciu začala na Univerzite v Bukurešti. V ďalších ročníkoch sme však bývali spolu v Mlynskej doline a tak sme sa po večeroch stretávali na internáte pri rozhovoroch o prednáškach, študijných otázkach alebo pri čaji, oslave, chutnom pudingu. Jej vďačím za to, že som mohla navštevovať prednášky z dejín kinematografie, ktoré prebiehali v jednom z bratislavských kín.

Jej a jej milej rodine vďačím za pekné dni prežité v jej rodisku Medzove (maď. Mezőhegyes), neskoršie v jej pôsobisku v Segedíne, na univerzite.

Keď sa v sedemdesiatych rokoch minulého totalitného režimu trochu uvoľnili pomery a mohli sme častejšie vycestovať na vzdialenosť niekoľkých kilometrov, tak sa nám podarilo stretávať sa buď v Nadlaku, alebo v Segedíne. Vždy sa postarala o vzácny kultúrny program: dobrý film, ktorý v Rumunsku nepremietali, operetné či operné predstavenie. A napokon po revolúcii, keď som uspela v konkurze na Univerzite v Bukurešti, ma pozývala aj ako hosťujúcu učiteľku, či na konferencie, ktoré pravidelne, obetavo, s osobným oduševneným nasadením organizovala na prospech slovenčiny, študentov, slovakistov.

Zapôsobila na mňa svojou srdečnosťou a bezprostrednosťou. Pôsobila tak trochu matersky. V tom sme sa zhodli aj s kolegami najmä zo Srbska, o ktorých sa starala, keď prišli hosťovať na katedru. Ale nebolo to nič záhadné. Takú mala a má povahu a bol to aj dôsledok srdečnej, dobrej výchovy v rodine, takpovediac vlastnosti zdedené od rodičov, od rodiny.

S jej rodičmi som sa zoznámila náhodou, azda by som ju mohla nazvať „riadenou, nie náhodnou“. Keď som v zime mala cestovať domov na prázdniny, v Rumunsku harašila akási choroba zvierat, nedalo sa cestovať medzinárodnou dopravou, nuž Katka vymyslela, že by sme mohli cestovať spolu domácou maďarskou dopravou a od Medzova po hranicu už nebolo ďaleko, tú som mohla prestúpiť pešo. Veď sa nad „biednou“ študentkou pohraničníci zmilujú a napokon medzi rumunskými colníkmi a pohraničníkmi boli aj Nadlačania a poznali ma. Plán sa vydaril, ibaže ma najprv u Šebovcov vynikajúco pohostili a potom, ak si dobre pamätám, aj odviezli po hranicu.

Nebol to jediný pobyt u Katkiných rodičov. Bývali v rodinnom dome a mali peknú záhradu, v ktorej boli aj skvelé višne a spomínam ich preto, že mamina Šebová vedela z nich vyčariť ohromný jedinečný višňový koláč. Neskoršie Bandi báči, ako som zvykla dôverne volať Katkinho otca, nasadil do záhrady jedle. Vyrástli z nich nádherné exempláre, veľmi pôvabný lesík s vynikajúcim vzduchom. Jeden takýto výlet na Medzove ma inšpiroval k rozprávke o žabke, ktorá vyšla aj knižne.

Ozaj milé a nezabudnuteľné bolo aj stretnutie, keď sme niekoľké kolegyne z fakulty navštívili Katku, aby sme jej zablahoželali k synovi. Rodina Šebová nás všetky ubytovala doma, pohostila, starala sa, aby sme sa dobre cítili, hoci s malým dieťaťom a kopou hostí to nebolo jednoduché. My dievčatá sme si to vtedy ani tak neuvedomili, lebo sme boli mladé, vzťahy z fakulty boli ešte „nezahmlené“ časom a diaľkou a najmä sme obdivovali malý zázrak, ktorým bol Katkin syn a vnuk Šebovcov Paľko. Mal krásne oči a mihalnice, už vtedy bol fešák a fešák z neho aj vyrástol.

No nielen rodičia boli milými, srdečnými ľuďmi. Aj sestra Eva a neskoršie celá rodina, deti, vnuci ma prijali medzi seba. Nehovoriac o tom, že Katka s manželom Palim ma obetavo vozili autom, keď som nemala inú možnosť. Napríklad veľmi som si želala dostať sa na Segedínske letné predstavenia. Hoci to nebolo jednoduché, Katke sa to podarilo vybaviť a potom, keď sa syn Paľko stal členom viacerých kultúrnych súborov, mali sme ľahší prístup k lístkom na letné podujatia, operu, operety. Maruzsovci sa dostavili do Nadlaku po mňa, ba aj po kamarátku, odviezli nás na predstavenie, ba nás aj zaviezli naspäť domov. No kto by to urobil? A príkladov by bolo aj viac. Lebo takým človekom je pani profesorka, moja kamarátka, oddaná kultúre, vedomostiam, ochotná pomôcť.

Som rada, že sme sa stretli, že je mi blízka, že patrí do môjho života. Preto teraz, keď „vstupuje do klubu ďalšej fázy života“, prajem jej veľa zdravia, radostí, úspechov.

Ad multos annos, La mulți ani, Boldog születésnapot, Happy Birthday, Živio!

Dagmar Mária Anoca

Foto: Imrich Fuhl