Tábor Zväzu Slovákov v Maďarsku ● Naše deti v Hronci

Hronec. Toto slovo sa v kruhu mladých účastníkov slovenskej národnosti v Maďarsku stalo „kultovým“ pojmom. Už týždne pred začiatkom tábora v tejto malebnej stredoslovenskej obci o ňom hovoria, chystajú sa naň s veľkým nadšením.

Prečo je tábor taký populárny a prečo sem deti tak rady chodia? O tom všetkom budem písať, ale poďme pekne od začiatku.

Tohoročný tábor, ktorý už po 14-krát organizoval Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) pod vedením Ruženky Egyedovej Baránekovej, sa konal koncom júna. Zúčastnilo sa ho vyše päťdesiat detí z celého Maďarska a šesť vedúcich. Vychádzajúc z toho, že deti celou cestou do Hronca nadšene švitorili a vedúci tvorili skúsený kolektív, bolo možné predpokladať, že týždeň bude úspešný.

Do Hronca dorazila skupina v nedeľu poobede. V ten deň sa pedagógovia rozhodli nepripravovať náročnejšie programy, veď deti boli unavené z cesty. Všetci sa ubytovali v hlavnej budove, keďže okolité chatky boli obsadené. Po večeri sa zišli v klubovni, kde sa porozprávali o tom, čo budú robiť počas týždňa.

Nasledujúci deň prebiehal v duchu zoznamovania sa. Doobeda sa konali štafetové hry, ktorých sa zúčastnil každý. Podmienky boli výborné. Totiž pri chate sa nachádza tenisový kurt, ktorý slúžil pre všetky hry a športové podujatia. Mládež sa bavila výborne a začali sa vytvára nové priateľstvá. Pred obedom sa všetkým podarilo dokonale sa unaviť! Keď sa prišli naobedovať do hlavnej budovy, už boli hladní ako vlci. Obed zjedli do posledného sústa, aj sa kuchárky čudovali, kde sa do tých malých vprace toľko jedla.

Poobede pokračovali hry. Populárna bola najmä vybíjaná. Slniečko celý deň svietilo a nejeden hráč prišiel na večeru červený ako rak. Na sklonku dňa, po večeri, sa všetci zišli v klubovni, aby sa naučili nové slová a pesničky. Väčšina detí poznala pieseň „Ak si šťastný..“, takže ju rýchlo naučili ostatných. Deti boli unavené, preto „vyučovanie“ netrvalo dlho.

V utorok sa vybrali na prechádzku do Hronca, na nákupy. Prechádzka nebola krátka, ale deti sa tešili, pretože slnko im nádherne svietilo na cestu. Do tábora sa vrátili tesne pred obedom. Po ňom mali krátku prestávku, pretože vonku bola horúčava. Keď páľava trocha popustila, všetci sa vyhrnuli na ihrisko zahrať si vybíjanú, ale aj volejbal a futbal. Pri hrách deti komunikovali po slovensky a utužovali nové priateľstvá. Po večeri sa všetci stretli v klubovni. Učenie nových slovíčok a piesní už trvalo trošku dlhšie, ale deťom to nevadilo, veď už neboli také unavené, ako v predošlý deň. Mnohé veľmi pekne používali nové slová a výrazy, iné sa zasa učili nové piesne rýchlejšie ako blesk! Veru, ich učitelia mali byť na čo hrdí! V tento večer sa však hovorilo aj o oveľa vážnejších veciach - o slovenskej národnosti v Maďarsku, o jej histórii, súčasnosti, ale hlavne o budúcnosti. Bola to diskusia veľmi poučná. Je treba hovoriť na túto tému, lebo deti si práve v tomto veku vytvárajú vlastný názor. Presvedčili sme sa o tom aj v tento večer.

V stredu sa družina vybrala do Liptovského Mikuláša, presnejšie do aqua-parku Tatralandia. Je to najväčší park tohto druhu v Poľsku, Českej republike a na Slovensku. Deťom sa tu nesmierne páčilo. Celý deň sa šmýkali na kĺzačkách, až si niektoré doslova odrali chrbát. Bolo to také fantastické, že väčšina si to všimla až doma, hlavne pri sťahovaní sa na chatky.

Štvrtok predpoludním opäť patril hrám, ale poobede nasledoval výlet do Banskej Bystrice, kde prebiehal festival Eurofolklór. Deti mali možnosť sledovať vystúpenie mnohých domácich i zahraničných súborov a, samozrejme, mohli si pozrieť hlavné námestie. Toto im veľmi prospelo, veď boli nútené v slovenskom prostredí používať slovenský jazyk. Veru, ich slovník sa obohatil o nejedno nové slovo. Večer boli celé nadšené, keď sa hovorilo o nových zážitkoch, ktoré získali v centre stredného Slovenska.

V predposledný deň bola zaradená do programu hra Vojna čísel. Optimálnym terénom bol neďaleký kopec, na ktorom sa nachádzal malý lesík. Deti sa s nadšením tri hodiny naháňali, vykrikujúc čísla členov druhého družstva. Niektoré dokonca ani nechceli ísť na obed, hrali by sa ďalej!

Po obede mládež dostala voľno, aby sa pripravila na večernú súťaž Kto čo vie. Porotu tvorili, samozrejme, pedagógovia. Hovorí sa, že deti majú bujnú fantáziu. Je to pravda, pretože porota mala možnosť vidieť veľa zaujímavých produkcií a len veľmi ťažko rozhodovala o prvenstve.

Posledný večer patril táboráku, naučeným tancom a hrám, takže noc bola o niečo kratšia.

V sobotu nastal čas rozlúčky. Deti odchádzali smutné a dospelí sa ich snažili potešiť sľubom, že tábor sa bude konať aj na budúci rok.

Tento tábor mal viacero poslaní. Všetci vedúci sa zhodli v tom, že je veľmi dôležité, aby sa konal rok čo rok. Pretože aj keď len na týždeň, ale deti sa dostanú do bezprostredného kontaktu zo Slovenskom, používajú slovenský jazyk, uzatvárajú medzi sebou nové priateľstvá, ktoré môžu byť pre ne dôležité aj perspektívne. Osobitne by som chcel poďakovať vedúcim tábora, ktorí odviedli poriadny kus práce. Sú nimi Ruženka Egyedová-Baráneková, Monika Szabóová, Ruženka Komjáthiová, Katarína Kováčová a Marta Feketeová. Bez nich by pobyt detí na Slovensku nedosiahol takú úroveň, akú mal. Samozrejme, poďakovanie patrí aj Generálnemu sekretariátu pre zahraničných Slovákov za finančnú pomoc vo výške 105 tisíc Sk a verejnej nadácii Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

Dúfam, že o rok sa zídeme v podobnej zostave a tábor ostane opäť nezabudnuteľný ako pre dospelých, tak aj pre deti.

(f-egy)