Tri roky po spojení škôl žiaci i učitelia Základnej školy Ferenca Istványiho v Hollóháze vytvorili optimálny systém výučby. O deťoch sa hovorí, že sa dokážu navzájom rýchlo spriateliť, čo sa aj potvrdilo, avšak ani dospelí kolegovia nemali problém zvyknúť si jeden na druhého, veď aj pred spojením sa dobre poznali.

Žiaľ, stav výučby slovenčiny už nemôžeme hodnotiť natoľko pozitívne. Počet žiakov zúčastňujúcich sa na slovenskej výučbe už v prvom roku klesol na polovicu, keďže „novým žiakom“, ktorí sa neučili jazyk, zostalo vždy viac voľného času. V rozvrhu sa hodiny slovenčiny posúvali na čoraz neskoršie termíny (6., 7., 8. hodina) a spájanie skupín dosiahlo také rozmery, že 5. až 8. triedy tvoria jednu skupinu (15 žiakov).

Kvôli absencii pedagógov vyučujúcich jazyk nie je možné zaviesť stály systém a nemáme ani nástupcov po končiacich pedagógoch, a to je tak na župnej ako i celoštátnej úrovni. K vzniku tejto situácie v značnej miere prispelo aj zvýšenie vyučovacích hodín slovenčiny na 6 hodín týždenne a následné vytváranie negatívnej atmosféry časťou rodičov.

Pre mňa je táto situácia neprijateľná, veď v priestoroch budovy takmer 15 rokov fungovala vynikajúca a úspešná národnostná škola na vysokej úrovni – bola som toho svedkyňou ako odborníčka. V spomínanej dobe žiadal výučbu jazyka každý rodič, čo znamenalo 100 % účasť. Okrem úspešnej výučby si mohli deti cibriť svoju slovenčinu v rámci mimoškolských aktivít, na programoch uskutočnených v materskej krajine či v rámci spoločných táborov a športových pretekov s družobnými školami. Z celoštátnych recitačných súťaží sa vracali ako „medailisti“ a s radosťou navštevovali hodiny slovenčiny.

Zostávajúci žiaci sú naďalej vytrvalí, oni, resp. ich rodičia veria, že znalosť jazyka bude pre deti prospešná, zároveň prejavujú úctu národnostnej príslušnosti svojich starých rodičov, čo ich zaväzuje zachovávať a odovzdávať slovenské tradície.

Mikulášska slávnosť pre deti, ktoré sa zúčastňujú na výučbe slovenčiny, zorganizovali s podporou predsedu miestnej slovenskej národnostnej samosprávy Ladislava Angyala. Namiesto sladkostí deti našli v Mikulášovom vreci kvalitné perá, farby, farebné ceruzky či pastelky. V rámci slávnostnej vyučovacej hodiny čakali na rozbalenie darčekov hrami a spoločným spevom. Po spojení inštitúcií prvýkrát malí a veľkí žiaci oslavovali spoločne. Okrem dobrej nálady bolo cítiť pocit spolupatričnosti a mňa osobne dojala takmer rodičovská starostlivosť žiakov vyšších ročníkov o svojich mladších „kolegov“.

Vidiac ústretovosť vedenia školy i prevádzkovateľa, verím v pozitívny obrat.

(Mária Barnaová Zajakovszká – zp)

Foto: autorka