V tomto duchu sa niesla aj prednáška Miloty Maloveckej (FFUK), ktorá na príklade šľachtica slovenského pôvodu Karola Wagnera demonštrovala symbiózu uhorského patriotizmu a regionálnej identity. K. Wagner bol typickým uhorským vlastencom s osobitne silným vzťahom k rodnému šarišskému kraju, ktorým sa zaoberal aj ako historik.

Problematiku maďarsko-slovenskej dilemy v roku meruôsmom posudzoval Zsolt Vesztróczy (ELTE), ktorý zohľadnil odlišnosť východísk na oboch stranách. Stúpenci liberálnej maďarskej politiky považovali dosiahnutie občianskej rovnoprávnosti za predpoklad automatického riešenia národnostných problémov a slovenské národné požiadavky chápali ako nástroj cárskeho Ruska. Obvinenie z „panslavizmu" sa stalo univerzálnym klišé na označenie protimaďarských síl. Strašiak panslavizmu zohral svoju úlohu napr. v prípade prívrženca uhorskej revolučnej vlády S. Geremetta - jeho činnosť priblížil príspevok Józsefa Demmela (ELTE) -, ktorý r. 1848 neuspel ako kandidát na poslanca do uhorského snemu za mesto Trenčín.

Na negativizmus zápasu proti panslavizmu poukázala aj prednáška Viktora Szabóa z prešovskej univerzity o slovenskej otázke v politike uhorských vlád v období dualizmu. Prednášateľ hovoril o maďarizačnom hnutí v hornouhorských župách, o zákaze činnosti Matice slovenskej a policajnom sledovaní ďalších slovenských osvetových, resp. kultúrnych spolkov.

Maďarskí liberálni politici sa snažili posunúť slovenskú otázku do celoeurópskych súvislostí, čo sa prejavilo v činnosti radikálno-občianskej skupiny združenej okolo O. Jásziho. Alternatívne riešenie tejto otázky však prekazila 1. svetová vojna.

Rozruch do cirkevného života 60. rokov 19. storočia v Uhorsku vniesol protestantský patent, podľa ktorého protestanti mali podliehať štátnej kontrole. Patent, ktorého prijatie vyvolalo pobúrenie, bol napokon odvolaný. Ako konštatovala autorka príspevku Miriam Viršinská (FFUK), boje okolo patentu prebiehali z hľadiska Slovákov v znamení národnej nezávislosti a samostatnosti.

Jedným z neuralgických bodov slovensko-maďarských vzťahov je nesporne obdobie pred a po 2. svetovej vojne, v ktorom striedavo dominovali krivky na etnickom základe, ako to uviedol vo svojej prednáške o postoji súdobého obyvateľstva ČSR na maďarskú menšinu v r. 1945 - 1948 Károly Szerencés (ELTE). Maďarsko bolo prezentované ako hrozba československého štátu a obvinené z revizionizmu a fašizmu. Z tézy o parite menšín vznikla myšlienka repatriácie, ktorá sa uplatnila v následnej výmene obyvateľstva. Treba zdôrazniť, že ani v tejto, ani v ďalších sporných otázkach vzájomných vzťahov nemožno stotožniť postoj jednotlivých štátov a ich občanov.

Prínos konferencie mladých historikov zhodnotili vo svojom záverečnom slove Cs. Gy. Kiss a doc. dr. Karol Wlachovský (Univerzita P. Pázmáňa v Pilíšskej Čabe).

(kníchal)