V stredu skoro ráno zvonil budík. Myslím, ako by mysleli všetci: „Streda... škola...“ Ale nie! Keď som sa pozrel na kalendár, uvidel som tam napísané veľkými písmenami VÝLET J. Hneď sa mi lepšie vstávalo, verte mi. Už aj som hľadal topánky, batoh a kričal otcovi: „Urob sendviče!“

Cesta do školy bola ako každé ráno, hoci som v kútiku duše sa usmieval na svojich rovesníkov, lebo tí museli na vyučovanie a ja som šiel na výlet. Že prečo som šiel do školy? Nuž, odtiaľ sme mali odchod. Nastúpili sme do moderného a komfortného autobusu a už sme smerovali do Alkáru. Šofér púšťal hudbu, my sme spievali, lebo maturanti dávali bocianom, teda prvákom gymnazistom úlohy: napríklad museli sme tancovať.

A už sme boli v Alkári, kde sme si pozreli slovenský oblastný dom. Potom sme sa išli pozrieť do základnej školy, kde sa učí spolu 31 žiakov. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo napríklad prváci boli iba dvaja. A učebne sú veľmi malé... Tak mi napadlo, že ako môžu žiaci na písomkách odpisovať... Ale povedali aj to, že v minulom ročníku mal rozlúčkovú slávnosť jeden ôsmak. A hoci bol iba sám, mal aj on tablo.

Potom sme si znovu sadli do autobusu a dostali sme sa do Široku k hradu. Potom sme museli ísť hore asi pätnásť minút, no to nebolo veľmi namáhavé... Tam sme robili veľa selfi, ale sme sa aj niečo naučili, lebo sme si pozreli film o histórii hradu. Hore na hrade sme mali asi trištvrte hodiny a potom sme boli v reštaurácii na vynikajúcom obede.

Autobus, hudba, tanec, spev... Ideme. A už sme na Hollókő. Tam sme mali osobné voľno jeden a pol hodiny! Ja som išiel s učiteľmi si pozrieť dedinu, kúpili sme suveníry, a už prišiel čas odchodu domov. V autobuse už sme všetci boli unavení, ale ešte sme spievali moderné pesničky.

Všetci sme sa cítili výborne. Iba naši maturanti boli trošku smutní, lebo vedia, že to bol pravdepodobne ich posledný výlet na našom gymnáziu.

Zoltán Havas,
žiak 9. triedy Slovenského gymnázia v Budapešti

Foto: Mária Kissová