Žiaci z Nového Mesta pod Šiatrom ● Týždeň na lyžiach

Celý január sme tŕpli, čo bude s naším lyžiarskym táborom, veď počasie bolo dovtedy takmer jarné a ako sme sa informovali, ani v Inovciach, stredisku nášho mnohoročného lyžiarskeho výcviku, tomu nebolo inak.

Na našu smolu, či skôr radosť, sa práve teraz, keď po snehu ani chýru, ani slychu, prihlásilo vyše 40 záujemcov. Alebo že by to bolo práve preto? Zima bola pre lyžiarov až natoľko nepriaznivá, že nenadelila ani dostatok snehu. Ten prišiel až v predposledný januárový týždeň. Boli vypočuté naše úpenlivé prosby, v Inovciach napadlo asi 40 centimetrov snehu a čakal nás lyžiarsky raj. Aj cencúle stihli narásť také, ako sme si na ne zvykli po iné roky.

A tak sa deti zo Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom mohli 31. januára vydať na dlho očakávanú cestu. Čakala nás zrekonštruovaná, prestavená budova školy v prírode, ktorá nám poskytovala až nezvyklý luxus. Veď na WC a kúpeľňu v každej izbe sme neboli zvyknutí, no na dobré si človek rýchlo zvykne a nemali sme s tým problémy.

Medzi účastníkmi boli takí, ktorí tento tábor navštevujú pravidelne viac rokov, no boli aj úplní nováčikovia. Tendencia v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi je taká, že do tohto tábora sa čím ďalej tým viac hlásia mladší žiaci. Telocvikár Csaba Móré má z toho radosť, veď čím skôr sa deti naučia lyžovať, tým lepšie. Menšie deti majú viac odvahy a často aj vytrvalosti ako staršie, veď som sa ešte nestretla s takým, ktoré by sa lyžovať nenaučilo a lyže nieslo z kopca na chrbte, alebo schádzalo zo svahu iba po nohaviciach. No a keď už vedia lyžovať, prihlásia sa aj na rok, aby nezabudli.

Medzi žiakmi školy patrí lyžiarsky tábor k najpopulárnejším programom, veď zmeny v lyžiarskych zručnostiach sú viditeľné zo dňa na deň a to je pre deti naozaj tou najlepšou motiváciou. Nezanedbateľnou maličkosťou nie je ani to, že deti takto pobudnú týždeň na čerstvom vzduchu aj v náročnejších poveternostných podmienkach, v ktorých by doma pravdepodobne sedeli pred televízorom alebo počítačom. No a túžba po sladkostiach, zemiakových lupienkoch a iných maškrtách je taká veľká, že prekoná aj jazykové bariéry a hanblivosť a deti sa z obchodu nikdy nevrátia s prázdnymi rukami.

Aj toho roku, podobne ako po iné, sa deti cítili veľmi dobre a domov sme sa vracali s pocitom dobre vykonanej práce. Nikto neutrpel úraz, okrem pár prechladnutí bez horúčky sme to v pohode „prežili“.

Viera Mohayová