Slovenská samospráva v Dorogu si vytýčila za jeden z prvoradých cieľov nadviazanie kontaktov zo Slovákmi žijúcimi v ostatných končinách Maďarska.

V záujme dosiahnutia svojho cieľu usporiadajú ročne niekoľko podujatí doma pod Pilíšom, ale aj v ostatných regiónoch krajiny. Nebolo tomu inak ani na jeseň tohto roku, keď skupinka dorockých Slovákov zavítala do troch novohradských slovenských osád.

Banku navštívili preto, lebo členka samosprávy Judita Hubačeková ešte ako začínajúca učiteľka sa zúčastnila na čitateľskom tábore v tejto malebnej slovenskej osade. V Banke každého očarilo okolie, prekrásne jazero a oblastný dom, kde ich sprevádzala predsedníčka slovenskej samosprávy Mária Ivaničová Hudecová a porozprávala im aj o činnosti a aktivitách ich voleného zboru.

Ďalšou zastávkou boli Horné Peťany, kde ich privítala aktivistka, zriaďovateľka miestnej historickej zbierky Helena Laczkovská. Od nej sa dozvedeli, že „zbierka vznikla najmä preto, aby pripomenula a aspoň čiastočne i zachránila časť ľudovej kultúry miestnych Slovákov z počiatku 20. storočia. Ako iniciátorka a napokon i realizátorka “projektu“ v prvom rade som chcela predstaviť nádherné kroje, v zbierke však dostal miesto aj dobový ľudový nábytok, úžitkové predmety, ako aj staré fotografie.“ Príslušníci staršej generácie pri prezeraní zbierky spomínajú na minulosť, mladí si zas môžu pozrieť dedičstvo starých rodičov a prarodičov. Návštevníci pamätnej izby získajú obraz o tom, ako sa obliekali a v akom prostredí Peťania žili pred 100 rokmi. Najtypickejší obraz dedinského života zvečňuje zbierka predstavením trojgeneračnej, 8-člennej rodiny. Bábky sú vyhotovené v životnej veľkosti. Takmer každá znázorňuje typickú ľudovú činnosť. Rodinní príslušníci sú starý otec ujko Ondriš, mamika tetka Marka, ich syn Paľko, nevesta Anka, dcéra Zuzka a tri vnúčatá: Marka, Janko a Katka. Apko mrví kukuricu, mamika pradie na kolovrátku, dcéra a nevesta sa chystajú do kostola, vnučka sa učí priasť, vnuk hrá na citare, najmladší člen rodiny spí v kolíske, atď. „Celý rok som chodila po povalách, pivniciach a komorách, aby som zozbierala tieto cenné predmety. Mnohí sa mi vysmievali, ale myšlienka, že vysnívané múzeum musí vzniknúť, mi dodávala silu. Niektorí ľudia mi predmety darovali ochotne, iní sa ťažko zriekali starostlivo chránených pamiatok. Musela som ich presviedčať, akému šľachetnému cieľu bude slúžiť ich dar. Niektorých som musela navštíviť aj tri či štyrikrát. Zberateľskú prácu sťažovalo aj to, že na jar zaplavili dedinu obchodníci so starožitnosťami a tí dobre platili, za čo sme my mohli ponúknuť len málo, alebo nič. Odev a úžitkové predmety sme dostali od obyvateľov obce, nábytok a niektoré predmety sme museli kúpiť. Keďže sme nemali nijaký kapitál, vyhľadala som miestnych podnikateľov a poslancov. S ich finančnou podporou som kúpila komodu, zrkadlo, luster a drobnosti, ktoré sme potrebovali,“ rozprávala o svojich skúsenostiach H. Laczkovská.

Avšak čas letel a dorockí Slováci mali naplánovanú návštevu ešte jednej novohradskej slovenskej dediny. V Agárde ich privítal starosta obce Ondrej Agárdi, ktorý im ukázal prekrásnu novohradskú slovenskú dedinku a jej oblastný dom, v ktorom zachovávajú materiálne pamiatky slovenských predkov.

Čas ubehol, ani sa nenazdali a už museli merať cestu naspäť do Dorogu, avšak plní nových skúseností a s nádejou, že sa ešte stretnú s týmito milými ľuďmi, povedzme pri ich návšteve pod Pilíšom.

(ef)