Združenie MEGAMORV - Petőfiho výbor mi poslalo pozvánku na mimoriadne bohatý kultúrny program venovaný pamiatke Sándora Petőfiho. Konal sa 17. júla v Športovej aréne Lászlóa Pappa a potom nasledovalo vzdávanie úcty kladením kvetov na hrob básnika v cintoríne na Fiumejskej ulici v Budapešti.

Prekvapilo ma to napriek tomu, že od r. 1989 priebežne sledujem zložitý spor, ktorý sa rozpútal okolo miesta a času úmrtia básnika. V škole sa vyučuje, že padol v bojoch pri Segesvári 31. júla 1849 aj napriek tomu, že niet na to žiadnych dôkazov a už vyše sto rokov prichádzajú správy, že Petőfiho Rusi odvliekli na Sibír do Barguzina, kde žil ďalej až do r. 1856. Nás, Slovákov, sa táto vec týka o to viac, že dobre vieme, kto bol „Petőfi Sándor”. Vieme, že Slovákovi Štefanovi Petrovičovi manželka Mária Hrúzová v roku 1823 porodila syna, dali mu meno Alexander a po otcovi bol Petrovič. Matka mu pri kolíske spievala slovenské pesničky. Doma počul len slovenčinu. V Malom Kereši bola v tom čase, až do roku 1878, aj škola slovenská. Syn mal dva roky, keď sa odsťahovali do mestečka Kiskunfélegyháza a tam mimo rodiny počul len maďarčinu. To ho natoľko vykoľajilo, že po rokoch si toto mesto „vybral“ za rodisko, ba neskôr napísal aj báseň: Magyar vagyok (Maďar som). Z domu však vedel aj po slovensky, aj meno Petrovič si perfektne preložil do maďarčiny (Petro>Peťo>Pető + -vič>-fi = Petőfi).

Pravda je aj to, že jeho výroky nič nemenia na skutočnosti: narodil sa v Malom Kereši v slovenskej rodine, aj keď vyše 1000 básní napísal po maďarsky a stal sa národným hrdinom, idolom Maďarov. To, čo sa okolo neho deje dnes, je zarážajúce. Najnovšie kriesenie kultu Petőfiho sa viaže k menu podnikateľa Ferenca Morvaihoa nebohého antropológa Istvána Kiszelya. To oni v roku 1989 hľadali a našli hrob pri Bajkalskom jazere na barguzinskom cintoríne. Pôvodne tam bol aj kríž s nápisom „Alexandr Stepanovič Petrovič, vengerskij major i poet...” Hrob odkryli a našli v ňom kostru, na ktorej našli všetky tie znaky, ktoré sa zhodli so všeobecne známymi antropologickými vlastnosťami S. Petőfiho (očný zub, stopy zlomenín…). Výbor Sándora Petőfiho Svetového zväzu Maďarov vyhlásil: „O tom, že v roku 1989 v Barguzine expedícia vedená F. Morvaim našla telesné pozostatky Sándora Petőfiho, niet žiadnych pochýb. Opak toho teraz už musí dokázať Maďarská akadémia vied.” Nie som sám, kto s tým súhlasí. Ale Maďarská akadémia vied (MAV) tieto výsledky bagatelizuje a dožaduje sa ďalších dôkazov, kým ona sama ich nehľadá. Je to neuveriteľne zamotaná situácia. Keďže združenie pod vedením F. Morvaiho robí všetko, aby pravda vyšla na povrch, jeho pozvaniu som ochotne vyhovel.

Keď som prišiel metrom k aréne, tam už obecenstvo vítal Tanečný súbor Forgatós (Krútivý) z Makova tanečnou hrou „Petőfi sa vráti“. V nádherne vypracovaných obrazoch nám predstavil život básnika od narodenia až do konca života. Takmer dvojhodinový program bol skvelý a dojímavý. Nezabudli v ňom pripomenúť, že matka básnika bola Slovenka. Možno vedia, že aj otec bol Slovák. Potom vo vnútri arény nás známa skupina Kormorán očarila úryvkami z rockovej opery „A költő visszatér” (Básnik sa vráti). Po jej skvelom programe nasledovalo oratórium „Opäť doma – vrátil som sa“. Vystúpili v ňom vynikajúci interpreti. Zhudobnené básne Petőfiho zapôsobili na obecenstvo neobyčajnou silou. Nakoniec na javisko vystúpil predseda Združenia MEGAMORV F. Morvai a kriticky sa vyjadril o tom, ako sa k jeho obetavej práci stavajú štátne úrady a MAV. Namiesto podpory mu hádžu brvná pod nohy a ani médiá si ich nevšímajú. MAV odmieta ich dôkazy a skalopevne sa pridržiava svojho absurdného tvrdenia, že v Barguzine našli kostru ženy. Je divné vidieť toľko nevraživosti práve tam, kde by človek čakal vďaku a súdržnosť.

Skončil sa bohatý kultúrny program, obecenstvo pomaly vychádzalo z arény. Každý si tu mohol vziať kvety, vlajku a tričko ozdobené portrétom Petőfiho, ako aj zbierku dokumentov o činnosti Petőfiho výboru. Takto obohatení sme sa vydali na cestu do cintorína. Hrob Petőfiho je v parcele č. 58. Zišlo sa pri ňom okolo tri-, štyritisíc ľudí nielen z hlavného mesta, ale aj z vidieka a zo zahraničia. Keďže situácia je taká aká je, F. Morvai vec zariadil tak, že telesné pozostatky básnika už vopred pochovali za účasti farárov. Na náhrobníku je maďarský nápis: Sándor Petőfi, básnik, revolucionár, narodil sa v Uhorsku r. 1823, zomrel v Sibíri r. 1856. Po úvodných slovách a príhovoroch najprv uložili svoje vence organizácie, potom kládli kvety jednotlivci. Bolo to pekné a dôstojné.

Nedá sa obísť otázku, čím to je, že jedna časť spoločnosti sa stavia k veci takto, druhá zase opačne? V Barguzine meno Petőfi Sándor znie cudzo. S maďarčinou tam človek ďaleko nezájde. Pravdepodobne poet rozumel, čo ľudia hovoria. A keď sa ozval rečou matky, aj oni jemu rozumeli. Možno objavil v sebe vlastné Ja. Meno Alexander Petrovič úplne zapadne do barguzinskej spoločnosti. O to viac, že aj oni mali básnika Alexandra. Nebol to Petrovič, ale Sergejevič (Puškin)! Možno sa Petőfi duševne vrátil ku svojim rodičom. Postupne začal aj písať po rusky. Jeho básne sa objavujú v rôznych časopisoch (Bajkal, Vostočnoje obozrenie,..). Kým pre jedných je to prirodzené, druhí sú rozhorčení: „Toto by bol náš Petőfi Sándor?! Čo v Barguzine píše básne po rusky a v nich svoju vlasť, Maďarsko, svoj národ ani nespomenie? Nie, to nie je Petőfi Sándor! To je Alexander Petrovič,… a preto nemôže byť našou národnou ikonou. Telo Sándora Petőfiho zomrelo pri Segesvári. Z mŕtvych vstal pod menom Alexander Petrovič a nájdením jeho kostí u Buriatov sme sa stali chudobnejšími o jednu ikonu, o jednu ilúziu. Aj duch Sándora Petőfiho zomrel! Vy ste ho zabili! Môžete ho pochovať, kam sa vám zachce, k jeho hrobu ja nepôjdem, nevzdám mu poctu. Lebo po tom všetkom si ho neviem ctiť.” To je hlas už tej druhej strany našej rozpoltenej spoločnosti. Vidno z neho, „kde je pes zakopaný”. Aj náš A. Petrovič perfektne trafil klinec po hlavičke, keď napísal báseň Pečaľnaja moja žizň byla (Smutný bol môj život). Áno, smutný bol, lebo ten dvojnoháč, ten „homo sapiens” sa ani po 25 000 rokoch svojho bytia nedokázal vymotať zo svojej sebeckosti, ani poučiť zo svojich chýb.

Gregor Papuček

Foto: MTI, internet