S potešením a s hlbokým uspokojením som vzal do rúk najobľúbenejšie čítanie Slovákov v Maďarsku Náš kalendár na rok 2011. Tešilo ma, že aj v tomto roku vyšla naša ročenka v peknom obale s pútavými textami a fotografiami. Moja zvedavosť a záujem o ňu sú hádam aj preto pochopiteľné, lebo viac ako dvadsať rokov som bol technickým redaktorom ročenky.

Chcel som vedieť, čo je v nej tradičné, „kalendárne“ pútavé pre čitateľov. Treba však vedieť, že Náš kalendár nepatrí medzi najzaujímavejšie čítanie našej mládeže. Aspoň podľa mojej subjektívnej mienky a skúseností. Teda treba uverejňovať aj príspevky o bohatom živote vekove pokročilých ľudí, ktorí sú nositeľmi bohatých skúseností mnohostranného života. Ťažkého i úspešného. Teší ma, že zodpovedná redaktorka tohoročnej ročenky dobre chápe túto otázku, podobne ako početní ďalší autori článkov, ktorí pochopili, že jednou z podstatných úloh Nášho kalendára je zachovávanie našich tradícií a nie v poslednom rade našich nárečí, ktoré síce ošúchal čas, ale ešte žijú na perách vekove starších Slovákov, pričom sa o ne môže zaujímať aj mladšia generácia.

Keď píšem tieto riadky, príde mi na um dávne stretnutie s mojou nebohou matkou, keď som zavítal domov ako novinár, spolupracovník Našej slobody. Začal sa medzi nami dlhý rozhovor o mojom novom živote, samozrejme, výlučne po slovensky. Ako v každom prípade. Snažil som sa vyhnúť miešaniu maďarských slov, veď ja už predsa píšem ako slovenský novinár spisovnou slovenčinou. Moja drahá mama počúvala, počúvala, a raz sa len ozvala:

- Syn môj drahý, nehnevaj sa, nerozumiem ti, prečo nehovoríš po našom?

Vtedy som pochopil význam sarvašského, pre nás krásneho nárečia, ktoré duševne spája tu žijúcich Slovákov bez ohľadu na ich vek. Podľa mojich novinárskych skúseností podobná situácia je aj v oblastiach, kde používajú východo- alebo západoslovenské nárečia. Na stretnutiach - a tak je tomu ešte aj dnes - si vymieňame skúsenosti v nárečí. To nám tak dobre padne...

Fotografie. Chvályhodná tradícia v Našom kalendári. Stovky pekných fotografií svedčia o mnohostrannom bohatom živote našej národnosti. Stručné podpisy verne informujú čitateľa o celoročných politických, kultúrnych, školských, mládežníckych a náboženských udalostiach odohrávajúcich sa v našej vlasti. O tom ani nehovoriac, že čitatelia sa radi vidia na fotografiách a netrpezlivo očakávajú našu ročenku.

Hádam tu, na tomto mieste, sa treba zmieniť - s pochvalou - aj o ostatných zostavovateľoch Nášho kalendára, najmä o technickom redaktorovi, ktorý vykonal kus dobrej práce. Už aj obálka je pekná, pútavá, lákajúca zvedavého čitateľa. Pekná je kalendárna časť a farebné fotografie. Môžem s uspokojeným konštatovať, že celá ročenka svedčí o vysokej odbornej úrovni jej zostavovateľov.

A ešte niekoľko subjektívnych slov o uverejnených literárnych príspevkoch. Mňa príjemne prekvapili. Už aj preto, lebo v predošlých ročníkoch sme sa s nimi nemohli stretnúť v takomto rozsahu. Začal som uvažovať. Prišiel som na to, že „nový kolektív, nové myšlienky“. Ďakujem za úprimné slová a hádam nielen vo vlastnom mene, ale aj v mene ostatných pozdravených literátov, ktorí ma tým síce nepoverili, ale hádam sa na mňa nenahnevajú ako moji bývalí kolegovia.

Dokončil by som slovami, ktoré sa mi najviac páčili pri čítaní tohoročného Nášho kalendára: „Harčky, misky drotovať a korytá pantovať“. A z inej oblasti našej vlasti: „Motúzy, žinke a štrange“. To sú perly našich nárečí. Na dôvažok krásna vinšovačka zo Sarvaša, z môjho rodného mesta:

Už zme noví rok dožili,

sviňe, bravi sme pobili,

máme hurke aj klbási,

od tech máme dobrie hlasi.

Šťastlivý nový rok vinšujem každému zostavovateľovi Nášho kalendára!

(Kondač)