Nie je to nová metóda na omladnutie, hoci my, diváci slávnostného večera na počesť 15. výročia založenia Slovenského divadla Vertigo, sme 11. júna v divadelnej sále Slovenského inštitútu trochu omladli.

Je to iba stručné hodnotenie večera. Veľavravný názov Sadnite si a dívajte sa, ideme hrať! zaujal veľký počet milovníkov slovenského divadla v Maďarsku.

Hoci to bol program jubilejný, neuviedla ho riaditeľka, ale samotní herci nás zaviedli do jednotlivých scénok. Na divadelných doskách Slovenského inštitútu v Budapešti sa tak opätovne odohrali scény z hier Ivana Holuba Pohreb, Tatiany Kusej A čo ja miláčik, ako aj Júliusa Barča-Ivana Dvaja, či Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. Mozaiku z divadelných predstavení slovenského divadla Vertiga odohrali dlhoroční profesionálni herci prvej slovenskej scény v Budapešti ako Viola Thiringová, Denisa Dérová, Ági Gubíková, Mátyás Dráfi a András Nagy. Dosky, ktoré znamenajú svet, v Slovenskom inštitúte obsadili aj amatérski herci, ako Bibiana Budaiová, Rozália Keleczová, Miroslava Kovácsová, Ján Benčík a Csaba Lampert. Počas slávnostného galaprogramu zahrali amatérski a profesionálni herci úryvky z divadelných hier, ktorých premiéru pripravilo Slovenské divadlo Vertigo pod vedením riaditeľky Daniely Onodiovej v uplynulých piatich rokoch.

V radoch obecenstva sedeli záujemcovia z Budapešti, ale aj z okolitých osád, pre ktorých nie sú slovenské divadelné predstavenia neznáme. Napriek tomu bolo zaujímavé sledovať, čo všetko sa zrodilo v tvorivej dielni, ktorú veľavravne nazvali jej iniciátori pred pätnástimi rokmi závratom, teda Vertigom.Musíme uznať, že posledných päť rokov nabralo slovenské divadelníctvo v Maďarsku nový smer. Otvorili sa nové možnosti, nakoľko užšie spolupracovala amatérska a profesionálna zložka divadla. Profesionálni herci režírovali alebo zaskočili u amatérov a amatéri zas hrali v niektorých predstaveniach profesionálov. Takto sa naplnil sen o jednotnom divadle, kde je každý rovnaký a každý má ten istý cieľ: ponúkať slovenskému publiku v Maďarsku zábavu na vysokej (jazykovej a inej) úrovni. Divadlo nie je ľahký žáner. Napriek tomu, že k jeho porozumeniu je potrebná znalosť jazyka, apeluje aj na intelekt diváka, ktorý vie čítať medzi riadkami a pochopí zmysel nevypovedaných slov. Takže sú to vlastne slová a ich absencia. Avšak ak niekto neovláda dobre jazyk, nevie ani pochopiť to, čo nie je vypovedané. A práve preto je dobré, že my, Slováci v Maďarsku, máme už 15 rokov takých ľudí, ktorí nám z času na čas predstavia niečo nové aj z jazykového a z divadelného hľadiska. V radoch publika sedeli i režiséri, ktorí spolupracovali s našimi hercami, ale aj predstavitelia našej Slovače. Keď galaprogram, tak aj vďaka. Ako prvý sa ujal slová mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý sa poďakoval za príjemný večer a členom divadla za radosť, ktorú rozdávali Slovákom po celom Maďarsku a nielen Maďarsku.

Oslávencov pozdravil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý sa poďakoval za všetky večery strávené v príjemnej atmosfére počas divadelných predstavení a zároveň aj za to, že máme nielen amatérov a profesionálov, ale aj ďalšie slovenské divadlo v Sarvaši. V mene Slovenskej samosprávy v Tardoši (odkiaľ prichádzajú diváci na všetky premiéry divadla vždy v peknom počte) odovzdala kyticu vďaky predsedníčka Veronika Árendášová a za Folklórny súbor Lipa jeho predsedníčka Monika Szelényiová, Po pozdravných slovách a prijatí množstva kvetov D. Onodiová sa poďakovala nielen za to, že účastníci galaprogramu prišli na oslavy, ale že prichádzajú na všetky predstavenia a zároveň vyslovila svoju túžbu inscenovať hru Petra Zvona Tanec nad plačom. Preto sa rozhodla, že prečíta úryvok z jeho diela Modlitba k umeniu.

„Večer čo večer rozsvecujú sa svetlá v divadle a jeho priestory naplnia sa ľuďmi statočnými i nestatočnými. Lebo umenie je ako Boh. Ku každému sa skloní a svojou milosťou naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou prosiacou a pokorným srdcom. Večer čo večer ťažká opona delí dva svety. Jeden, ktorému spievajú vtáci a svieti slnce, v ktorom hrajú herci bez líčidiel na tvárach, ale s líčidlami na dušiach svojej hry, o ktorých sami nevedia, či dospejú v ľudské komédie, alebo ľudské tragédie, a druhý, ktorému svietia farebné svetlá reflektorov a hrajú orchestre svoje melódie, svet myšlienok a ideí, majúci len jeden cieľ: slúžiť ľuďom obyčajného sveta, aby sa poklonili duchu umenia a žili ako ľudia. Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabudnite ho milovať,“ čítala riaditeľka Vertiga a veru jej slová sa dotkli duší prítomných. Po pekných slovách na javisku prítomní využili príležitosť porozprávať sa aj mimo neho, vo foyeri Slovenského inštitútu.

Eva Patayová Fábiánová