Herec, ktorého Slovensku závidel celý svet, najmä roku 1966, keď sa vrátil z Ameriky Oscarom ovenčený film Obchod na korze a Jozef Kroner dostal za postavu Tóna Brtka Modrú stuhu Americkej akadémie filmového umenia a vedy.

Herec najvyšších kvalít, ale aj obdivuhodných ľudských hodnôt - skromný, ľudský, pokorný. Taký bol Jozef Kroner - herec, ktorý jednoznačne vyhral v ankete slovenskej verejnosti roku 1999 a bol vyhlásený za herca 20. storočia. Mnohí ho prirovnávali k Jeanovi Gabinovi či Charliemu Chaplinovi, a hoci mu to lichotilo, nikdy sa Gabina ani Chaplina nesnažil napodobňovať, chcel byť sám sebou a to sa mu podarilo. Ostal nezabudnuteľný v divadle, vo filme i v rozhlase. Jozefa Kronera si nemožno s nikým pomýliť, vždy zostal sám sebou. Jedinečný v umení, ale jedinečný aj v súkromnom živote.

Narodil sa na Kysuciach v Staškove do mnohodetnej rodiny a detstvo, prekrásna príroda, chudobný kraj ho poznačili na celý život. A potom matka - skromná, dobrá, jednoduchá žena - tá mu vytvorila bohatý vnútorný svet, naučila ho pokore pred večnosťou prírody a človeka v nej. Tam niekde treba hľadať základy jeho hereckého umenia.

Jozef Kroner nedosiahol vysoké vzdelanie, chlapec z chudobnej rodiny nemal možnosť ísť ani na strednú školu, robil kresliča, na vlastnej koži si vyskúšal robotnícku drinu aj nútené práce v Nemecku počas vojny. Školou mu bol život. Medzi ľuďmi zbieral zážitky, ktoré ako herec dokázal zúročiť. Úspechy v ochotníckom divadle v Považskej Bystrici mu rýchlo otvorili cestu do profesionálneho divadla, roku 1948 odišiel do Slovenského komorného divadla v Martine, kde jeho angažmán trvalo do roku 1956. Tam sa naplno rozvinul jeho herecký talent, v každej divadelnej sezóne sa predstavil niečím novým a zakaždým očaril bravúrnym výkonom. Herecká generácia, ktorá začínala v Martine po druhej svetovej vojne, cítila veľkú príležitosť niečo dokázať a Kroner mal šťastie na postavy. Po komických rolách v Goldoniho a Čechovových aktovkách sa mu ušla postava Kuba v rovnomennej Hollého veselohre. Vďaka jeho hereckému naturelu, aký nemal nikto iný z jeho kolegov, bol prostáčik Kubo taký, aký bol. Na jednej strane hlúpučký, poľutovaniahodný, ale na druhej strane ľudský, dokonca so zvláštnym šarmom, ktorým priťahoval publikum. Kľúčovou postavou Jozefa Kronera bola aj postava Profesora Poležajeva v rovnomennej Rachmanovovej hre, ale dostal i ďalšie výnimočné príležitosti v divadle i televízii, bol napríklad Jagom v Shakespearovom Othellovi, Jožkom Púčikom v hre Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra, po príchode do bratislavského SND doktorom Galénom v Čapkovej Bielej nemoci, Valentínom Kubišom v Karvašovej Polnočnej omši, Hanjom Hraschkom vo Veľkej parochni od toho istého dramatika, Holbom v Záborského Najdúchovi, Uhríkom v Bukovčanovej hre Kým kohút nezaspieva. Dostal aj významné party zo Shakespeara v Sne noci svätojánskej (Ondro Klbko), z Molièra (Sganarel v Donovi Juanovi a Orgon v Tartuffovi). Avšak jedna z najvýznamnejších bola jeho postava starého mliekara Tojvjeho v muzikáli Fidlikant na streche, ktorý sa hral roku 1968 na Novej scéne v Bratislave. Nehral zakaždým veľké postavy, i malé postavy vynikali v jeho stvárnení, aj z tých urobil na javisku či pred kamerou veľké a pre diváka nezabudnuteľné. Takou bola napríklad postava Mateja Niča v Radičkovom Pokuse o lietanie, ktorou ukončil svoje herecké pôsobenie v SND.

Osobitnú kapitolu v hereckom živote Jozefa Kronera tvorí film, ktorý mu takisto ponúkol množstvo nevšedných príležitostí a tvárny herec sa ich s radosťou chopil. Najradšej a najčastejšie spolupracoval s režisérom Martinom Ťapákom, ale ako výrazný herecký typ ho neraz vyhľadávali aj iní slovenskí a zahraniční režiséri. Stačí spomenúť jeho zbojníka Pacha, Sváka Ragana, Martina Pichandu, slováckeho Pagáča alebo Georgea Henycha v bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach, či Bódiho v maďarskom filme Za tehlovým múrom a, samozrejme, Tóna Brtku v nezabudnuteľnom filme Obchod na korze.

K celoživotným láskam Jozefa Kronera patril aj rozhlas, kde vdýchol život mnohým postavám a jeho hlas oživil rozprávky o Maťkovi a Kubkovi, čertovské rozprávky Jana Drdu a mnoho iných. Napísal aj dve knižky z rybárskeho prostredia: Herec na udici a Herec nielen na udici, spomienkovú knihu Neobyčajný testament a pre deti knižku rozprávok Rybka Belička. Režisér Fero Fenič nakrútil roku 1987 o ňom televízny dokument s názvom Trate života Jozefa Kronera.

Na sklonku života (zomrel 12. marca 1998) pri rozhovoroch do knihy s príznačným názvom Osud tak chcel Jozef Kroner najvýstižnejšie pomenoval tajomstvo svojho úspechu, keď povedal: „Herecké umenie je silné a neopakovateľné v tom, že dokáže človeka očistiť a nasýtiť, ale aj v tom, že ho drží v pochybnostiach, aby nebol spokojný sám so sebou… Herecké umenie dokáže človeka vyzliecť až do úplnej nahoty duše, aby ho potom zaodelo do tých najkrajších šiat, kráľovských… Podstatou môjho herectva je predniesť, ukázať, čo sa vo mne skrýva, deje, ako zápasím so životom, ale aj ako sa z neho radujem. Je to veľká spoveď, dokonca väčšia ako tá v tmavej spovednici kostola, kde svoje hriechy zverujem jednému človekovi. V divadle sa spovedám všetkým, a to ešte na vysvietenom javisku. Jedno viem s istotou - tak ako dokážem rozospievať svoje srdce, tak rozospievam i srdcia divákov. A keď cítim, že im dávam kúsok ľudskosti, tolerancie či bezprostredného humoru, som nesmierne šťastný. Vtedy ďakujem Bohu, že mi dožičil, aby moje poslanie bolo malým apoštolstvom.“ Ako povedala známa maďarská herečka Mari Törőcsiková: „Jozef Kroner žil tak, ako mal žiť, žil tak, ako musel žiť. Patril k ľuďom, na ktorých sa nedá zabudnúť. Je stále medzi nami - ostala tu jeho čistá, úprimná láska.“

Jozef Leikert